Srdce jej bubnovalo ako keby malo každú chvíľu explodovať. Na hrudi cítila tlak, nútil ju dýchať rýchlo a v nepravidelnej rytmike.
Najskôr nevidela vôbec nič, len počula – zvuk svištivého vetra sa zarýval hlboko do vnútra ušných bubienkov. A potom tu bol ten druhý zvuk – umelý a napriek tomu dostatočne hlasitý na to, aby ho zaznamenala. Niečo tam bolo, priamo pred ňou.
Trvalo niekoľko minút, než sa oči prispôsobili temnote, ktorá ju pohlcovala. Na jednej strane nevedela, kde sa nachádza a na tej druhej to vedela až príliš dobre. Hoci si to jej mozog ešte stále nedokázal pripustiť.
Tmu na malý okamih vystriedalo svetlo a stará, opustená povala konečne odhalila svoju pravú tvár.
Nebolo to však toto miesto, ktoré ju nútilo triasť sa strachom a rýchlo dýchať, akoby mala každú chvíľu prežiť mozgovú príhodu. Nie, bolo to tým, čo sa zrazu objavilo pred ňou. Tým, čo vystúpilo z tmy ako nejaká príšera.
Bol to jej syn, Daniel. Stál priamo oproti nej a usmieval sa na ňu tým svojím detsky roztomilým úsmevom, ktorý v nej pokaždé, keď ho nahodil, prebúdzal materinský cit, radosť a nádej, že by nakoniec všetko mohlo dopadnúť dobre. Že je všetko správne, presne tak ako má byť. A že ich syn nie je omyl.
Potom, asi po troch sekundách úsmev zmizol. A jej svetlo sa stratilo v tme, ktorá znovu zahalila miestnosť v temnote a strachu. Vonku hlasito zahrmelo. Bubienky zapraskali, pokožka sa po celom tele zježila a krátke chĺpky sa vystreli.
,,Daniel, si to ty?" prehovorila smerom k synovi a urobila dva kroky vpred.
Daniel mlčal. Vôbec sa jej neozýval. A to ju vystrašilo ešte viac.
Prešla ďalšie tri kroky, keď v tom pocítila, ako do nej niečo udrelo. A vzápätí sa od nej odrazilo. A potom znovu a znovu.
V tom cez strešné diery, úplne nečakane, preniklo do vnútra ďalšie svetlo. Starou zatuchnutou miestnosťou preťal blesk a ona opäť uvidela Daniela. A tiež ho ucítila.
Úsmev nezmizol. Stále ho mal na tvári ako zbraň, ktorú sa nebojí použiť. No zem pod ním akosi áno. A jediné, čo po ňom na nej zostalo bol tieň. Pohyboval sa sem a tam, podľa smeru, ktorým sa vydávalo jeho telo.
Keď to uvidela na vlastné oči, premohol ju pocit zúfalý pocit bezmoci a približujúcej sa šialenosti.
,,Niééééé! Daniel!!! Synček, to nie!!!" zvuk, ktorý zo seba vydala bol tak silný, že prebil aj hrom, udierajúci o niekoľko kilometrov ďalej.
S úsmevom na tvári sa k nej priblížil. Na moment na sebe pocítila jeho ľahkú váhu. Potom sa znovu odrazil. A miestnosť zahalila tma.
Keď sa zablýskalo znovu, už sa jeho telo nehojdalo. Bolo v pokoji. So stále tým istým úsmevom.
,,Mamička, poď ma rozhúpať," vydal zo seba nevinný hlások.
Myšlienky mala roztrieštené na tisíce kúskov, srdce ju bolelo a mozog si s ňou zahrával. Ale oči, tie videli pravdu. Pokaždé, keď sa miestnosťou preblesklo a ona uvidela usmievajúceho sa Daniela, zaveseného na povraze, zarezávajúceho sa hlboko do jeho malého detského krku, kľakla na kolená a vykríkla hrôzou.
Preboha, čo sa to deje? Prečo? Prečo? Pýtala sa sama seba v duchu. Chcela sa postaviť a zvesiť ho dole, no vlastné telo ju zradilo a nohy neposlúchali. Nedokázala sa ani len pohnúť z miesta. Len tam tak kľačala ako ranená mačka, po ktorú si má už čoskoro prísť smrť.
,,Mamička, chcem sa húpať! Poď ma rozhúpať!" tentoraz bol Danielov hlas naliehavejší.
Z očí jej padali slzy. Bezcitne sa rozbíjali na tvrdej betónovej podlahe. A jej srdce tiež. Pokiaľ už nebolo rozbité. Nebola si už istá takmer ničím.
Z ničoho nič sa v miestnosti rozsvietila žiarovka. A pod sebou uvidela ďalší tieň. Bol priamo za ňou.
S čelom lesknúcim sa od potu a očami čiernymi ako decht sa pomaly začala otáčať.
Stál len meter od nej a v rukách zvieral starú loveckú pušku.
,,Nepočula si. Náš syn sa chce, aby si ho rozhojdala!"
Jediným pohybom ruky uvoľnil na zbrani poistku. Dlhá hlaveň, teraz namierená priamo na jej spotené čelo akoby šepkala: ,,Buď rozhojdáš ty jeho, alebo ja teba."
,,Nepočula si?! Rozhojdaj ho! Rozhojdaj nášho syna! Nech sa hojdá. Nech sa hojdá!" vrieskal na ňu ako zmyslov zbavený.
Bola práve na ceste k Danielovi, keď svetlo znovu vystriedala tma.
A potom otvorila oči. Ležala na starej, rozvŕzganej posteli, na ktorej spávali Petrovi rodičia. Z vonku prenikalo do spálne ostré svetlo. Za oknom, vysoko nad lesom viselo slnko. A všade naokolo sa ozýval príjemný vtáčí orchester.
Vydýchla si a rukou zotrela z čela studený pot. Potom sa otočila k druhej polovici postele, na ktorej predtým spal Daniel. Bola prázdna.
