Musela zaspať krátko po Danielovi, bez toho, aby si to uvedomila. Vedela, čo hrozí a napriek tomu si len tak zaspala.
Netušila, koľko minút prešlo od chvíle, kedy sa zobudila a zistila, že jej syn je preč, možno to bola len chvíľa, čo tu postáva, uprostred izby a chytá sa rukami za hlavu, ako keby si ju mala vytrhnúť, no nech to trvalo akokoľvek krátko, pre ňu to bola večnosť.
Je preč! Daniel, jej syn je preč! Niečo vo vnútri hlavy jej nahováralo, aby sa upokojila. Ale nedokázala to. Akoby aj mohla, so srdcom, ktoré šlo každú sekundu vyskočiť z hrude.
,,Upokoj sa, hlavne pokoj," povedala sama sebe.
Konečne sa rozhýbala. Vybehla zo spálne a tromi krokmi bola u Danielovej izby. Bez váhania vtrhla dovnútra. Zhrdzavené pánty od dverí vŕzgavo zaprotestovali.
Miestnosť bola prázdna. Napriek tomu prebehla k jeho posteli. Čo keď predsa len..napadlo ju, pozerajúc sa na posteľ zahalenú pod perinami s bielymi návlečkami, na ktorých sa nachádzali stovky malých, jasno-modrých oblakov.
Pristúpila k posteli a so zatajeným dychom odhrnula periny. Nič. Ako len mohla dúfať, že tam bude?
Zrazu začula akýsi hluk. Prichádzal z vonku. Jediným krokom bola u okna. Z miesta priamo ním k nej stúpali do výšky odpovede. Aj tie dobré, aj tie zlé.
Bolo ráno. Deväť možno desať hodín, viac určite nie, tipovala. Slnko však pálilo ako keby viselo na oblohe od minulého dňa. Znovu sa potila, aj keď dobre vedela, že to nie je len kvôli slnku.
Hlavný dôvod sa nachádzal pri bazéne. Stačil jeden krátky pohľad do jeho chladných očí a cítila ako ju prebodáva pohľadom. Keby mal pri sebe nôž, určite by sa rozbehol a ukončil to. Hneď teraz. A mal by pokoj. Presne to predsa chce, tým si bola istá už niekoľko mesiacov. Nič iné si neželá, len pomstu. A pokiaľ včas s Danielom neopustia toto -bohom už aj tak dávno zabudnuté miesto- bude podľa neho.
Tak ako vždy. Pretože presne taký bol Peter. Nakoniec vždy muselo byť po jeho.
Sotva ju uvidel, rýchlo sa k nej rozbehol. Malé chudé ručičky ju objali okolo pása. Medzi prsiami cítila jemné blonďaté vlásky, ktoré sa pohupovali do strán podľa toho, akým smerom fúkal vietor.
,,Mamička, mamička. Porazil som ocka. A to už štyrikrát," usmial sa na ňu.
Na chvíľu bola pokojná. Navonok. Musela sa tváriť, že je všetko v poriadku. Aspoň do chvíle, než po nich príde Vlado a odvezie ich preč, ďaleko z Petrovho zúrivého dosahu. Jedine tak budú v bezpečí.
,,Naozaj? A ako sa tá hra volá?"
,,Bejzbal," prehovoril nadšene.
,,Tak bejzbal. Ty musíš byť ale šikovný, že si porazil ocka," pošteklila ho ukazovákom na brade. Daniel sa zasmial.
,,Ani by si neverila, akého talentovaného syna to máme," po tých slovách bola donútená opäť otvoriť oči. Na svojho milovaného manžela a otca roka v jednom.
,,Ale to ja už dávno dobre viem. Máme toho najlepšieho a najtalentovanejšieho syna zo všetkých."
,,Doslova. Odrazil štyri hody a dvakrát loptička skončila v lese. Len tak tak, že sme ju našli."
,,Je to pravda?" pozrela Danielových očí.
,,Áno, mamička. Ockovi to príliš nejde."
,,To by som netvrdil. Viem hrať. Skôr to bude v tom, že si jednoducho lepší hráč ako ja."
