Občas, keď premýšľal nad svojou ženou, predstavoval si, čo všetko sa musí nachádzať v jej hlave. Myslel na mozog a na všetky tie cievy ukrývajúce v sebe milióny kódov a informácií. Túžil do neho preniknúť a dostať sa k nim. Keby vedel na čo myslí, nemusel by si pokladať stále tie isté otázky.
Čo máš v hlave? Prečo si to urobila? A ako sa to vlastne celé skončí? Kam ma až prinútiš zájsť?
Prial by si poznať odpoveď aspoň na jednu z tých otázok.
,,Zdá sa mi to, alebo sa naozaj trasieš?" prehovoril k nej s nožom v ľavej ruke.
,,Hádam sa ma len nebojíš. Som predsa tvoj manžel. A manželov sa netreba báť, že? Manželov treba ctiť. Venovať sa im. Dávať im, čo im patrí," cítil na sebe jej studený dych.
Samozrejme, že sa bála. Triasla ako ako prasa pred porážkou, ale to nevadí. Nech sa bojí. Pokiaľ existoval spôsob, akým ju udržať v šachu, bol to práve strach.
,,O čo ti ide?" vydala zo seba nahlas a mierne ustúpila dozadu.
No o čo asi? Ako z tej huby môže vypustiť niečo také? Krava jedna.
Pokročil dopredu. Znovu stál u nej. Obzrela sa dozadu - stena. A podľa výrazu, ktorý následne obsadil jej tvár, zrejme usúdila, že niet kam utiecť. Mala pravdu. Už mu viac neutečie. Už nikdy!
,,Len kľud, zlato, mňa sa naozaj nemusíš báť," zaklamal a načiahol voľnú ruku k jej tvári. Palcom pohladil jemné pery. Tie, ktoré ešte donedávna tak rád ochutnával. Lenže potom ho sklamali a on ich musel napraviť. A vychutnal si to. Každý jeden úder, ktorým ich prinútil krvácať viac a viac. Keď s ňou skončil mala hubu ako krvavú špongiu. Vyzerala naozaj otrasne a dobre to vedela. V práci si okamžite nahlásila dovolenku. Týždeň nevyšla na verejnosť. Nevedel však, či to bolo kvôli tej novej fasáde na ksichte, alebo sa len bála, že by sa do toho začal niekto starať. Asi to druhé. No to teraz nebolo podstatné.
,,Nebojím sa ťa," zaskučala vystrašene, keď zobral medzi palec a ukazovák jej spodnú peru. V skutočnosti sa však triasla hrôzou. Cítil to. A mal z toho radosť.
,,Veď sa ani nemáš prečo, manželka moja," pomaly zodvihol ruku, v ktorej zvieral nôž. ,,Alebo máš?"
Ostrá čepeľ sa na malý moment zaleskla. Po jej hladkom povrchu skĺzol slnečný lúč prichádzajúci oknom.
,,Povedz mi, Anna," pomalým pohybom priložil koniec čepele k Anninmu krku a jemne sa pousmial. ,,Prečo mám pocit, že mi niečo tajíš? Hm?"
Vyľakaná hus sa triasla. Len sa tras, hus, tras sa! Tras sa pred svojím pánom!
,,A čo by som ti asi tak tajila?"
Napríklad to, že rozťahuješ stehná pre niekoho druhého, že?
,,Ja neviem, ty povedz," čepeľ zrazu skĺzla o trošku nižšie. Za sebou zanechala tmavo-červenú čiaru z ktorej vyvierala krv.
Tá hus sa ani nepohla. Taký obrovský strach mala z neho. Držala, zatiaľ čo sa čepeľ šmýkala po krku smerom nadol a zarezávala do krásne jemnej pokožky.
Samozrejme, že to bol len taký malý škrabanec. Nič viac. Predsa ju nechcel poraniť. Svoju manželku nie.
A ona napriek tomu revala. Ako malé úbohé decko, ktoré dostane na riť.
,,Ale no tak, to bude dobré. Počuješ ma? To bude dobré," šepkal jej do ucha, zatiaľ čo prstom zotieral krv, ktorá nie a nie prestať tiecť. ,,Milujem ťa. Tak veľmi ťa milujem," pobozkal ju na pery. Boli vlhké a slané ako slzy.
Užíval si to. Páčilo sa mu, keď trpela. Možno bol hajzel a najhorší manžel na svete, ale zober to čert, len vracal, čo si tá suka zaslúžila.
,,Som tak rád, že si mi dala druhú šancu. Nám všetkým," pošepkal sladko medzi pery a bez opýtania vtrhol rukou do rozkroku. Myslel, že bude vlhká, ale opak bol pravdou. Pripadal si akoby strkal prst do starého, vydratého koberca.
,,Zbláznil si sa? Čo ak nás uvidí Daniel?!" protestovala. Očividne na to nemala chuť. Alebo mala, no nie s ním.
,,Tak nech nás vidí. Nech sa len pozrie, čo robia jeho rodičia," jeho tri tučné prsty vtrhli dnu.
Anna zastonala. Ešte stále nariekala ako sprostá. Ale už to dlho nepotrvá a bude sa jej to páčiť. Veru bude.
,,Prosím, nie tu. Nie teraz," darmo si otvárala hubu. Jediným pohybom ruky jej stisol krk a hlavu buchol o stenu. Na chvíľu nadobudol pocit, že počul niečo prasknúť.
,Ale áno. Tu a teraz, miláčik!" cítil ako horí. Nemohol sa dočkať okamihu, keď do nej znovu prenikne a tvrdo si ju zoberie. Presne tak ako to mal rád.
,,Mamička? Ocko?"
Kurva, to sa mi hádam len zdá. Nezdalo sa mu to. Otočil hlavou a uvidel svojho syna Daniela postávať vo dverách. Nechápajúco sledoval, čo sa to pred ním odohráva.
Sprosté decko, zaklial Peter v duchu. Všetko musí pokaziť. Všetko!
Nenápadne položil nôž na kuchynskú linku, tak aby to Daniel nevidel a vytiahol ruku z Anninho vyschnutého rozkroku.
,,A neplač, nechceš predsa, aby naše dieťa trpelo," pošepkal jej do ucha naposledy a potom sa odtrhol. Anna poslúchla. Nenápadne si pretrela oči a vydala sa za svojím synom.
,,Môžem sa naraňajkovať? Som už hladný," podišiel k nej ten malý narušiteľ.
,,Samozrejme, čo by si si dal synček."
Z toho divadielka mu prišlo na zvracanie a tak radšej vybral von, nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Slnko už bolo priamo nad ním. A hrialo ako sprosté. Ak to takto pôjde ďalej, po obede sa budú opekať za živa. Ešte že majú ten bazén.
Hodil po ňom pohľadom. Bol takmer do polovice naplnený vodou. Ten prekliaty nočný lejak bol predsa len na niečo dobrý. Super. Aspoň sa nebude musieť zapodievať ako ho napustiť.
Chvíľu postával vonku, prevažujúc sa z jednej nohy na druhú a pozoroval ako po hladine vody plávajú zelené listy. Potom sa vybral do stodoly. Kým sa ten malý krpec naraňajkuje toho svojho sajrajtu, trošku si oddýchne.
Vo vnútri ho však čakalo malé prekvapenie. Mačka. Vyzerala presne tak isto ako tá, ktorú len včera pochoval (zahodil do lesa). Na rozdiel od nej však bola táto živá a zdravá. A mňaukala ako drbnutá. Len mňaukaj, pomyslel si, skončíš presne tak isto ako tá druhá mačka. Pekne napichnutá na tyči.
Ľahol si na starý mech, dúfajúc, že si trochu oddýchne. Lenže tá mačka neprestávala. Mňaukala a mňaukala. A jeho to privádzalo do šialenstva.
,,Dala by si si mlieko, čo?" podišiel k nej napokon.
,,Úbohé malé stvorenie. Tak vyziabnuté. Tak opustené," zohol sa a pohladkal ju po hlave.
Mňauuu. Dvakrát na neho zažmurkala.
,,Ja ti dám mlieko, neboj. Ja ti dám..."
Znovu zamňaukala. Tentoraz to však trvalo oveľa dlhšie ako predtým.
,,Tak čo, chutí ti mlieko?" zodvihol nohu a potom ju rýchlo spustil na jej hlavu po druhýkrát.
Niečo pod jeho topánkou zaškrípalo a prasklo. A ona konečne prestala.
Chvíľu tam nad ňou len tak stál a usmieval sa. Potom ho spoza vrát zavolal Daniel. Bol čas ísť do mesta na nákupy.
Rukou si pretrel suché pery a vykročil preč.
Okolo mŕtveho tela mačky sa začínal zbiehať hmyz.
