Keď si na to neskôr Daniel spomenul, mal pocit akoby v tej chvíli ani poriadne nevedel čo robí. Naozaj by toho bol schopný? Zabiť človeka? Naozaj? Možno áno a možno nie, na to už odpoveď nikdy nenájde. Jedno je však isté, vo chvíli, keď sa to celé zomlelo, keď začul približujúce sa kroky hore schodami, vtedy ešte netušiac, že patria Otovi, urobil to prvé, čo mu v danom momente zišlo na um – zvesil pušku zo steny a okamžite, úplne bez rozmýšľania s ňou vybehol von z izby až sa dvere odrazili od steny a celý vystrašený ňou namieril na postavu, ktorá teraz stála len meter, možno dva od neho – na Ota.
V tom momente akoby sa zastavil samotný čas. Mal pocit, ako keby sa na chvíľu ocitol v jednom z tých starých, dnes už nemoderných seriálov na ktoré tak rád kedysi pozeral jeho ocko. V ktorom na vyriešenie vraždy stačilo mať v policajnom tíme bieleho postaršieho detektíva a jeho kolegu černocha, ktorí sa vždy ocitli v nevhodný čas na nevhodnom mieste. Aby mohli zachrániť situáciu, ako inak. A práve vtedy sa záber kamery akoby na niekoľko sekúnd zastavil a na obrazovke sa zjavil nápis – pokračovanie v ďalšej časti. Dramatická hudba do toho. A koniec. Len tak. Robia z toho zbytočnú drámu, tak nech ho už konečne odbachnú, zanadával si raz ocko, zatiaľ čo sa tí dvaja vydávali do akéhosi opusteného skladu, kde mali skoncovať z tým zlým ujom, ktorý ktovie prečo vymieňal opustené a smutné ženy za peniaze. A presne ako na obrazovke sa aj teraz zastavil svet. Ten Danielov. Ten skutočný.
Nevnímal absolútne nič. Nerozmýšľal o tom, čo by mal urobiť. Ani o tom, či to je správne alebo nie. Skrátka to urobil. Dotkol sa prstom spúšte a potiahol za ňu – cvak.
...nič sa nestalo. Zbraň nevystrelila. A Daniel, ktorému srdce tĺklo hlasnejšie ako zvukové efekty na konci toho seriálu pochopil, že je koniec.
Oto sa na neho prihlúplo usmial. ,,Pôsobivé. Skutočne áno. Škoda len, že nebola nabitá. Aká veľká škoda." Začal sa pomalým krokom približovať.
Daniel cúval dozadu. Vedel, že nemá najmenšiu šancu. Bol v pasci. Jediná cesta von viedla cez Ota a toho predsa nemohol premôcť. Alebo áno? Zrazu mu svitlo. Dostal nápad, šialený, ale jediný, ktorý existoval. Nečakal ani minútu. Zvrtol sa, rozbehol späť do z ktorej vyšiel a rýchlo za sebou zatvoril dvere. Pootočil kľúčikom.
Dvere sa začali okamžite otriasať pod údermi Otových dlaní.
,,Okamžite otvor, lebo ich vyvalím! Aj tak sa nikam nedostaneš. Čo to nechápeš? Je po všetkom. Je koniec!"
Daniel si sadol na starú pohovku a rozplakal sa. Len tak, úplne z ničoho nič. Možno to bolo tým, čo povedal Oto. Možno sú jeho rodičia skutočne mŕtvi. Lenže niečo také si skrátka ani len nedokázal predstaviť. Mamička musíš žiť. A ocko tiež. Obaja sú v poriadku. Určite sa dostali von z toho domu. A teraz sú na ceste k nemu. Stačí počkať tu – v tejto malej, prachom zakrytej miestnosti a všetko dobre dopadne. Lenže čo ak nie? Čo ak má pravdu? A je už neskoro? Bude tu čakať na mamičku a otecka, hoci v podvedomí tuší, že nikdy neprídu? Pretože ich už nikdy neuvidí..
Nie, uvidí ich. Samozrejme, že ich uvidí. Mamička vždy hovorievala, že všetko sa dobre skončí. Určite sa to dobre skončí. Je si tým takmer istý. Lenže..lenže...
KLOP KLOP!
,,Otvor tie dvere, chlapče, tak či onak sa dostanem dovnútra, a čím viac to budeš naťahovať tým to bude nakoniec horšie. To mi ver."
,,Odíď!! Bež preč! Nenávidím ťa! Tak veľmi ťa nenávidím!"
Ani nevedel, kedy mu to zišlo na um. Skrátka sa zohol po starú čiernu, hoci teraz skôr od prachu bielu, tenisku a šmaril ju po zamknutých dverách. Tie sa jemne zatriasli.
