,,Viem, ako veľmi sa ti táto, naša mamička, páči. Ale to je fajn. Chápem to. Som predsa tvoj brat. A bratia poznajú túžby svojich súrodencov. Nemusíš sa za to hanbiť. Stačí si len zobrať to, po čom túžiš. Tu a teraz. Môžeš ju mať. Tvoju novú mamičku. Iba tvoju. A robiť si s ňou, čo sa ti len zachce."
A robiť si s ňou, čo sa ti len zachce...robiť si s ňou...čo sa ti zachce..zachce..s ňou..
Bolo to pár obyčajných slov poskladaných do vety, a predsa, v Anne sa po ich vyslovení čosi uvoľnilo. Poklop, nachádzajúci sa v hĺbke jej duše, ktorý mal zostať, pokiaľ možno čo najdlhšie, zatvorený. Veľmi dobre totiž vedela, čo sa pod ním nachádza. Steny pokryté čiernotou. Tmu z ktorej už nikdy nenájdete východ. Nič nehovoriacu a napriek tomu prehlušujúcu vaše myšlienky. Neviditeľnú ako spomienky na nevinnosť a nechutnú ako rozkladajúce sa orgány mŕtveho zvieraťa na ceste. Nechcela späť. Do tejto jamy nie.
Nervy jej pracovali naplno a telo akoby tancovalo svoj vlastný taniec, a strach mu udával kroky. Šokovane pozorovala toho grázla, alebo ako ho teraz mala nazvať, to sama presne nevedela, a uvedomujúc si, čo ju teraz čaká, sa predsa len snažila zachovať čistú hlavu a pokoj.
A robiť si s ňou, čo sa ti zachce. S ňou. Ňou.
Vedela, že sa Otovi páči. Všimla si to už predchádzajúceho dňa, keď k nim dopoludnia zavítal pre to hlúpe mlieko (Určite to nebolo kvôli tomu mlieku, chcel si obzrieť dom. Áno, tak to bolo. Určite tak.) Ten pohľad, ktorým si ju premeriaval tam vonku, na záhrade, sa nedal spliesť. Doslova ju vyzliekal zo šiat, no áno, vlastne len z plaviek, vtedy mala na sebe len plavky. A tenkú vrstvu opaľovacieho krému. Jemu to však zrejme nestačilo. Chcel by ju vidieť nahú. A nie len to. Chcel by viac než len to.
Urobia to. Oni to naozaj urobia. A priamo tam, pred Danielom a Petrom. Tím si bola istá. Títo dvaja toho boli naozaj schopní.
,,Len mi nehovor, že by si si ju nedal, môj milovaný braček. Lebo to by som ti asi ani neuveril. Pozri sa na ňu," nasmeroval na ňu tým svojím nechutným ukazovákom, obalenom v temne červenej krvi. Harryho krvi. To on mu odrezal hlavu. Ten bastard nemal žiadne hranice, a ak ich aj mal, určite ich veľmi rád prekračoval.
,,Je tak šťavnatá. Tá jej krásne nevinná tvárička je priam k nakusnutiu."
Jej pohľad sa na pár sekúnd stretol s Petrovým. Bol prázdny a nečitateľný. Ako by ste pozerali na čiernu stenu a spomínali na farby, ktorými bola natretá pred tým než zčernala. Aj teraz ležal na zemi. Hornou polovicou tela sa snažil opierať o sedačku, hoci bol až príliš slabý, aby sa udržal, a sem tam sa zošuchol na zem. Vždy pri tom začula akési zapraskanie a potom jeho zúfalý a bolestivý výkrik. Ešte pár hodín nazad vyzeral ako ako zviera, s ktorým sa neradno zahrávať. Teraz tu to zviera však nebolo. Zostalo po ňom len telo. Polámané a zúfalé. Presne ako jeho povaha. Nech už bol pred pár hodinami kýmkoľvek, teraz nebol absolútne nikým.
,,A to telo," podišiel k nej.
Len nie on! Bože, prosím, len nie on. Nech to radšej urobí ten druhý, ale nie tento!!!
,,Je tak hebké a na svoj vek stále pružné."
Cítila na ruke chladný dotyk jeho dlane. Cítila, ako jej okamžite po celom tele povstali chĺpky zdesenia.
,,Takúto šťavnatú mamičku si nemôže dovoliť hocikto."
Zakrvavenou rukou chytil spodok trička a začal vyhŕňať nahor. Sledovala, ako jej s úsmevom niekoho, kto je neskutočne nadržaný, odhaľuje spodnú hruď. Brucho posiate vyťahanými a dávno vyblednutými striami po pôrode. Ani po toľkých rokoch, jazvy úplne nevymizli. V dobe jej tehotenstva ešte neexistovali, alebo aspoň, ona nevedela, že existujú nejaké krémy proti striam, či niečo podobné. A tak sa po pôrode musela vyrovnať s jednoduchým, aj keď pre ňu krutým faktom, že jej telo nebude už nikdy také, ako predtým. Počas tých rokov sa to snažila nedať najavo. Takmer na to úplne zabudla. Ale teraz, keď videla všetky tie ponaťahované strie, vrátilo sa to späť. A tentoraz to bol oveľa škaredší pohľad.
