Asi by ste teraz odo mňa radi počuli, že sa to nestalo. Že skrátka až tak zvrátený – ako to vy, tí úplne zdraví, viete pomenovať – nie som. Že som nepošliapal sebavedomie tej úbohej štyridsať a niečo ročnej ženy ako také telíčko mláďaťa mačky, ležiace vo vlastnej krvi kdesi na ceste, s telom polámaným a skrúteným do grotesknej polohy, vo veľkej bolesti očakávajúceho neprichádzajúci koniec. A že som ju neprinútil vyzliecť sa a oddať sa mi priamo pred očami svojho, teraz už sotva vnímajúceho, manžela a vlastného syna, ktorému podľa všetkého nebolo viac než desať rokov. Rád by som povedal, že to je lož. Nikdy sa to nestalo. Alebo niečo také. Niekto ako ja by predsa nedokázal urobiť niečo tak zvrátené – áno, zvrátené, tak o tom vy, ľudkovia moji, rozprávate, ako keby to bolo niečo zlé, šialené, niečo, za čo pôjdete do samotného pekla. Ešte, že na peklo neverím. Hoci, to by som bol asi vzrušený ešte viac. Tak aby bolo jasné. Urobil som to! Vyzliekol som tú dobre vyzerajúcu mamičku zo šiat (alebo ju k tomu prinútil) a poriadne jej to urobil.
Páni, keby ste len, ľudkovia moji, vedeli ako príšerne bola suchá, až mi bolo na pár minút jasné, ako mohol Oto pohrdnúť tak dobre zachovalým materiálom. A tím jej telo rozhodne bolo. Keby ste ho videli, stavím sa, že by sa postavil aj vám. Všetkým, úplne do jedného. Tak bola zvodná. Zrelá a s opotrebovaným telom, ale hriešne zvodná. Pripomínala mi našu vlastnú máti, v časoch, kedy sa za ňou ešte otáčali kadejakí ožrani a priekupníci drog, ako ich vedel nazývať otec, keď sedel večer pred telkou, pozeral správy, popíjal pivo a preklínal ju ako to len išlo, za to, že mu zničila život. V skutočnosti mu ho nezničila. Len dovolila roztiahnúť svoje nohy inému mužovi, nič iné, žiadna veda.
V tých dobách bol otec naozaj zúfalý. Tak veľmi zúfalý, že sa vracal z práce takmer pokaždé spitý na mol a vyhrážal sa, že ak nebudeme robiť, čo nám prikáže, vyhodí nás z baráku. Tak sme poslúchal, alebo sa o to aspoň pokúsili. Na chudákovi Otovi sa však toto jeho poslúchanie podpísalo na celý život. Len sa pozriem, nič viac. Veta, na ktorú Oto už pravdepodobne nikdy nezabudne. Veta, ktorá mu následne poznačila nielen konečník a sexuálny apetít, ale tiež celý život. Len sa pozriem, nič viac. Tým sa to takmer vždy začínalo. A končilo to potlačovaným krikom (vždy keď sa Oto pokúsil vykríknuť, či už od bolesti alebo skrátka preto, že sa bál, mu otec zapchal ústa svojou tučnou päsťou) nikdy neprestávajúcim plačom a krvácaním. Máš krámy, máš krámy! Vysmieval som sa mu občas, keď ho otec konečne nechal na pokoji, a on celý roztrasený a urevaný vošiel do izby a boľavým krokom prešiel k posteli. Trvalo niekoľko minút, než ho otcove vyčíňanie prestalo bolieť a on mohol zaspať. Vo väčšine prípadov však nespal vôbec. Záležalo to od toho, akú mal v predchádzajúci deň otec náladu. Pretože, čím viac bol nahnevaný, tým viac si to Oto užil. Keď nad tým tak spätne premýšľam, bola mi Ota vážne ľúto. No nemohol som mu pomôcť. Čo zmôže neplnoletý syn, naviac chudý ako kosť, proti vlastnému otcovi, ktorý je nasraný na celý svet, lebo ho opustila vlastná manželka pre niekoho oveľa mladšieho, chlapíka, údajne o desať rokov mladšieho od nej. Či to tak bolo naozaj sme sa s Otom nikdy nedozvedeli. Krátko po odchode z domu s ním ušla do cudziny, aspoň čo zlé jazyky tvrdili. A už nikdy viac sme ju nevideli. A tak sa z otca stalo to, čo sa stalo – úplná troska, zúfalstvom sa ukájajúca na najmladšom synovi. Mal by som povedať, že som sa pokúsil s Otom utiecť z domu. Alebo niečo také. Lenže to by bola len opäť lož. A ja neklamem. Nemám prečo. A okrem toho, páčilo sa mi to. Páčilo sa mi, ako Oto plakal, keď za ním otec vošiel do vane, alebo ho prinútil vliezť do spálne a zaplniť tak miesto po máti. Tešil som sa na chvíľu, kedy sa otec vráti spitý z práce a urobí to opäť, a potom opäť. Myslím, že to bol hlavný dôvod, prečo som nakoniec znenávidel Ota. Istým spôsobom, ktorý ja sám dodnes nechápem, som mu závidel. Všetky tie otcove dotyky, ktoré mňa odjakživa len ignorovali. On ich mal. A mal toho oveľa viac. Na tele, a dokonca aj vo svojom vnútri. Otec ho skutočne miloval. Snažil sa mu to dokázať. Lenže on to nevidel, nechcel to vidieť. Ja však áno. Všetku tú lásku, ktorú mu ponúkal. Ktorou vypĺňal jeho telo. Tú lásku, ktorú mne nikdy nedával. Ja som bol vždy len ten druhý. Ten, ktorému neostávalo nič iné, len sa potichu priblížiť ku kúpeľňovým, či spálňovým dverám a urobiť si to na vlastnú päsť.
Prenikavý výkrik našej novej mamičky ma zrazu prebral zo spomienok ako facka, ktorú som vedel dávať len ja sám.
Ležiac chrbátom opretá o starú pohovku, sťahovala nohy k sebe, trhala svojím telom ako slimák posypaný soľou, a rozhadzujúcimi rukami - najskôr nahor a potom nadol – sa ma snažila od seba odohnať. Prišlo mi to tak vtipné, až som sa rozosmial ako už dávno nie.
,,Bolí to! Strašne to bolí!" zavrčala na mňa agresívnym tónom, hyena jedna nevychovaná.
Položil som sa na ňu celým svojím telom, a viac menej, to jej nádherné telíčko pekne prekryl. Dlaň ľavej ruky zovrel v päsť, presne tak, ako to robieval otec pri Otovi, a nasilu jej ju vložil do úst. Triasla sa aj teraz, šklbala svojím telom do strán, horu-dolu, sem a tam, a pokúšala sa dostať zo zovretia môjho tela, ktoré ju teraz zväzovalo mojimi ramenami okolo celého tela. Chuderka, nemala najmenšiu šancu. Tie jej tenké ručičky nemali proti mojim širokým ramenám žiadnu šancu. Pravou rukou som občiahol jej krk a postupne začal stláčať. To už si ľavačka do nej zavádzala môj stoporený penis, ktorý každou ďalšou sekundou, kedy sa jej dýchacia trubica zužovala, a kedy jej hlások, ktorý zo seba vydávala postupne doznieval ako pieseň na gramofónovej platni, tvrdol a tvrdol, až som začínal mať pocit, že sa v nej zväčšuje, a že ju natrhne.
Pozrel som jej do očí a zazrel číry strach a zdesenie. Blížilo sa to závratnou rýchlosťou. Ale kto mal, do pekla, tušiť, že sa ten malý bastard vytrhne Otovi z rúk a rozbehne priamo ku mne. A že vo chvíli, kedy na svojom chrbte pocítim jeho detsky mäkké údery, to do nej niekoľkokrát vypustím.
