Anne sa naskytol zdrvujúci pohľad. Očami upretými k Danielovi, snažiacemu sa odoprieť zrak od tej hroznej veci, ktorá bola ešte pár hodín nazad ich domácim zvieratkom, a pokúšajúcemu sa prestať vracať, pociťovala desiatky emócií súčasne. Bol to hnev? Šok alebo znechutenie? Zrejme všetko z toho. Niečo tak hrôzostrašné a zvrátené ani nepamätala. Nedokázala zo seba vydať jediné slovo. Jazyk bol zmeravený a slová sa dusili v hrdle. Tak veľmi ju to ochromilo.
,,Prestaňte! No tak už dosť, vy zasraní hajzli!" kričal Peter na oboch. Ako keby benzínom hasil oheň. Tie dve zvieratá, skláňajúce sa nad Danielom boli ako utrhnuté z reťaze.
Ten mladší, Oto, áno, tak sa volá, chodil po podlahe po štyroch ako pes. Krútil zadkom akoby napodobňoval psí chvost, radujúci sa z príchodu svojho pána a z úst vydával zvuky ako: ,,Haf Haf!" alebo ,,Baf!" Pokaždé, keď jeho telo roztriasol vlastný smiech, zaštekal na Daniela ešte viac. V jednu chvíľu - to už mal Daniel tvár skrytú za dlaňami svojich rúk – si dokonca vložil do úst kúsok psieho ucha a spolu so zbytkom hlavy podišiel k nemu, po štyroch ako pes, a napodobňoval vrčanie.
Daniel sa podopieral lakťami o zem. Aj cez jeho drobné dlane, bolo sem tam vidieť, že oči má zatvorené. Skláňajúc sa nad vlastnými zvratkami a odrezanou hlavou psa, ktorú Oto po chvíli pohodil smerom k nemu, sa triasol a plakal tak nahlas a intenzívne, ako ho snáď ešte nezažila.
,,Vy hajzli hnusní! Nechajte môjho syna!!" dostala zo seba konečne.
Teraz stála na nohách, pripravená brániť svojho syna. Nedovolí tým zvieratám, aby im takto ubližovali a jej synovi už vôbec nie.
,,Dajte nám pokoj! Počuli ste?! Vypadnite preč!" vrhla sa na Ota.
Ten pri pokuse striasť ju zakopol o roh pohovky a obaja spadli na zem.
,,Ale no tak. Ste ako malé decká?" pokrútil nad nimi ten druhý –vyšší, s pevnými ramenami a širokým pásom- hlavou a mierne kopol Otovi do brucha. Ten zavil bolesťou.
,,Oto, koľkokrát som ti už hovoril, aby si sa k našim hostiteľom choval s úctou. Pozri na nich," prešiel pohľadom najskôr k Danielovi, potom k nej, ,,naháňaš im strach! A to je zle! Nechceš predsa, aby sa nás báli, že nie?! To by od nás bolo skutočne netaktné," pozrel na Ota nič nehovoriacim, kamenným výrazom. Dominancia z neho priam sršala.
Oto ako pes, ktorého práve majiteľ pokarhal za nedisciplinované správanie, sklonil hlavu k zemi. ,,Prepáč. Nechcel som ich vystrašiť," povedal sklesnutým hlasom.
,,A napriek tomu si to urobil. Pozri na nich. No tak!" Oto poslúchol.
Peter sedel nekľudne na pohovke, rukou položenou na nohe. Asi ho ešte stále bolí, pomyslela si Anna. Vyzeral hrozne, ale to oni všetci. Pod očami sa mu leskli slzy. On plakal, došlo jej zrazu. Vôbec nevyzeral ako opitý človek, ktorý sa pred dvoma hodinami pokúšal ublížiť vlastnej rodine. Vyzeral presne ako človek, ktorému začína dochádzať, že to za neho urobí niekto iný. Stačil krátky pohľad a každému muselo byť okamžite jasné, že účinok alkoholu dávno vyprchal.
Daniel, s dlaňami ešte stále zakrývajúcimi tvár, a telom skloneným nad zemou, robil pohyby telom – sem a tam, dopredu a dozadu. Pripomínalo jej to kočíkovanie. Tie chvíle, keď prechádzala s kočíkom po ulici a hompáľala ním, aby Daniel čo najskôr zaspal. Nie je to až tak dávno, a napriek tomu mala pocit, že je. Ako keby doba, kedy boli šťastnou rodinou ako každá druhá, trvala len krátky okamih v porovnaní s dobou, kedy sa všetko začalo kaziť. Keď Peter začal piť a ona si našla Vlada.
