Peter si tie slová potichu opakoval v myšlienkach. Cez bolesť, ktorá ho vo vlnách obrážala o kosť, kdesi vo vnútri kolena, však nedokázal myslieť na nič iné. Niekoľkokrát -keď sa tí dvaja nepozerali- sa pokúsil rukou namasírovať miesto, pod ktorým mu v nepravidelných intervaloch niečo vytrhávalo mäso z kosti. Trhanie v nohe neustalo, práve naopak. Akoby sa tá ukrutná bolesť každou ďalšou minútou strávenou v spoločnosti týchto dvoch psychopatov len zintenzívňovala. Nikdy pred tým by si nebol pomyslel k akej bolesti vás môže priviesť päť tvrdých a správne mierených úderov bejzbalovej pálky.
,,Povedzte," povedal, keď si premyslel slová.
Necítila sa opitý. Teraz už nie. Vedel to kvôli tej bolesti. To preto ju spočiatku cítil pomenej.
,,Čo od nás chcete?"
Mladý hajzel so širokými ramenami, od ktorých sa mu ťahali po predlaktí výrazné vystúpené žily, nahodil nevinne detský úsmev.
Peter si na moment spomenul na deň, kedy bol s Danielom prvýkrát na rybačke. Mal sotva šesť rokov. Alebo päť? Na tom nezáležalo. Podstatné bolo, že vydal presne rovnaký úsmev ako tento šialenec. Aj keď vtedy za to vďačili prevažne pstruhovi, ktorého Daniel chytil na udicu. Alebo si aspoň myslel, že ho chytil on. Predsa mu nemohol pokaziť radosť. Nie, svojmu milovanému synovi.
,,Prepáčte, asi vám nerozumiem," povedal chalan z minulého rána.
Vtedy pôsobil naozaj nevinne, ba až hlúpo. Peter sa z neho vysmieval. To ešte netušil, že nová pneumatika bude najdrahšou, za akú v živote kedy zaplatil.
,,To, že ste tu... to nie je náhoda. Niečo chcete, nemám pravdu?"
Chalan sa pozrel na Ota. Chvíľu na seba pozerali zvláštnym, takmer až mileneckým pohľadom a potom sa obaja rozosmiali.
Peter si znovu siahol na nohu. Kŕč, ktorý teraz dostal, bol jedným z najhorších, aké kedy zažil. Cítil, že to s ním ide z kopca. Takúto bolesť nemôže dlho vydržať. Potrebuje doktora. Alebo aspoň lieky. Áno! Lieky by pre začiatok mohli postačiť. Ale kde ich zohnať?
Pozrel na Annu. Vyzerala skutočne hrozne. Vlasy rozstrapatené, oči uplakané a pokožka pod nimi zmáčaná potom a slzami, ktoré nie a nie prestať.
No, áno. Anna. Tá by mohla mať nejaké tabletky proti bolesti. Vždy bola na takéto veci opatrná. To jej: ,,Čo ak predsa?!" považoval za žart. A teraz, zmietaný v nepredstaviteľnej bolesti, by jej za tú vetu bol schopný pobozkať aj členok. Hlavne, nech už to prestane. Nech prestane tá neznesiteľná bolesť!
,,Chcete peniaze? Kľudne. Nemám žiadny problém. V skrinke auta mám tri kreditky. Zoberte si ich všetky ak chcete. Dobre? Jednoducho si odomknite auto, zoberte ich a vypadnite čo najďalej. A už sa nikdy nevracajte."
Pohľad, ktorým ho chalan nad ním obdaroval, bol tajomný a neurčitý. Presne tak ako aj jeho úsmevy. Akoby sa pozeral na stenu a netušil, čo za ňou nájde. Mal z toho zlý pocit. Žalúdok už niekoľko hodín plával na vode. A tá bolesť v kolene..
,,To si naozaj myslíte, že sme až takí úbohí?! Že nám ide o kúsok umelej hmoty? Toto chcete tvrdiť? Alebo, že chceme vaše peniaze? Tie úbohé kúsky papiera s ktorými by som najradšej podpálil tento váš útulný domček? Za čo nás to vlastne máte, pane?!"
,,Prepáčte. Nechcel som vás uraziť."
,,A predsa ste to urobili. Dnes už tak po tretí raz."
