Vo vnútri ich novej toalety si pripadala trochu stiesnená. Tvrdá drevená doska, na ktorej sa pokúšala obsedieť, musela mať minimálne toľko rokov, čo jej mama. To však nebolo to najhoršie. Uprostred malej drevenej latríny bol vzduch neznesiteľne teplý a suchý. Najradšej by odchýlila dvere, no nechcela riskovať, že ju uvidí Daniel (mama kaká, mama kaká). A tie muchy! Všade okolo nej poletovali muchy, hojná múch. Márne šermovala roztiahnutými rukami vzduchom, v snahe všetky ich pozabíjať. Tie svine svinské bol rýchlejšie. Netrafila ani jednu a ešte k tomu si udrela lakeť o tvrdú drevenú stenu.
,,Anna? Anna!" donášalo sa k nej z vonku. Samozrejme Peter, kto iný. Bola preč ani len päť minút a už sa po nej zháňal (musíme vyložiť tie veci!). Nedal jej pokoj ani na chvíľu, dokonca ani keď si potrebovala uľaviť. A to sľuboval, že ju bude menej kontrolovať.
,,Ale áno, idem už," zakričala, urobila, čo bolo treba a celá prepotená, s muchami krúžiacimi okolo jej hlavy vyšla na čerstvý vzduch.
Peter stál pri aute. Približovala sa k nemu pomalým krokom a s nechuťou, s akou sa k nemu vracala už niekoľko rokov. Či sa jednalo o návrat z práce, od kamarátky (hej, bola som u kamarátky!), alebo matky, ktorú Peter z celej duše nenávidel. Akoby ju aj mohol mať rád, keď to bola práve jej matka, kto vždy prisypal soľ do rany, ktorá sa nedala uzdraviť. Nie pre Annu. Vedela, že skôr, či neskôr musí prísť koniec. A nemal to zmeniť ani fakt, že majú spolu dieťa. Iste, keď k tomu príde, Daniel bude trpieť, s veľkou pravdepodobnosťou ich bude oboch nenávidieť (je to tvoja vina, si kurva!), ale časom si zvykne a vyrovná sa s tým. Bude musieť. Nič iné mu neostane. Tak ako ani jej. Rozhodla sa, a neexistuje nič na svete, čo by ju prinútilo zmeniť názor. Dokonca ani výlet na akúsi starú chatu, nachádzajúcu sa kdesi hlboko uprostred prírody na konci sveta.
Ako tak teraz pomalým, ale istým krokom kráčala k Petrovi, znovu si spomenula na časy, keď všetko bolo inak.
Boli oveľa mladší. Na jednej strane hlúpejší a pobláznenejší a na tej druhej skromnejší. Vedeli si život užívať na plné obrátky, ako hovorieval Peter. A neexistovalo nič, čo by ich mohlo rozdeliť. Ach, to boli časy. Milovala Petra ako žiadneho iného pred ním. A on miloval ju. Bola pre neho jedinou na svete. Tak to aspoň vravieval. Šepkával jej do ucha zdrobneniny a rôzne sladké slovíčka, zatiaľ čo sa ona len hlúpo usmievala, s lícami naplnenými červenou farbou, a dovoľovala mu, po čom len zatúžil. Áno, vtedy ho milovala, tak to vnímala inak ako teraz, no aj tak. Dala mu všetko. Všetko! A čo jej dal on?! (ty sprostá krava, zabijem ťa! Počuješ? Zabijem ťa!).
Zahla za roh a uvidela ho stáť pri aute. Vôbec nevyzeral ako v dobách, kedy sa spoznali. Kedysi bol oveľa svalnatejší – aktívne športoval. Boli časy, kedy bol v posilňovni každý jeden deň pečený varený. Túžil po tom, aby sa ženám páčil. A v tých dobách tomu tak naozaj bolo. Ženy pri pohľade na jeho svalnaté telo, sympatický úsmev a krátky zostrih, vďaka ktorému pôsobil ako vojak, ktorý sa práve vrátil z vojny, nadvihovali sukne jedna radosť (to vietor, to vietor). Dodnes jej pery vybehnú do úsmevu pri spomienke na ich prvé stretnutie. Tak ako aj jemu vtedy vybehlo niečo iné, keď ju prvýkrát uvidel. Čo vybehlo, skôr zdvihlo sa do výšky! To boli časy!
Bol krásny letný deň. Pre tropické horúčavy, prichádzajúce od juhu, a neznesiteľné dusno, sa spolu s ostatnými kamarátkami zo strednej školy rozhodla stráviť deň na prírodnom kúpalisku. Vtedy mala dlhé blond vlasy, ťahajúce sa takmer až k úzkemu pásu. S postavou modelky a tvárou nevinnou a hriešnou zároveň bola obletovaná mužmi ako žiadna jej kamarátka, či spolužiačka. Mohla mať kohokoľvek, stačilo len na niekoho mrknúť alebo zahryznúť sa pred ním do spodnej pery (nie je to kliché?). Lenže to nie, ona si musela nájsť práve jeho. Presne v ten deň, keď boli na kúpalisku.
Spočiatku po ňom išla jej kamarátka (páni, ten má ale napäté boxerky, čo tam asi má?), lenže on sa otáčal skôr za ňou. Nemohla za to, páčila sa mu, a on sa páčil jej. Cez deň spolu len laškovali (sme len kamaráti, nič iné), aby kamarátka nič neodhalila.
Keď padol súmrak a po hladine, v tej dobe už opusteného kúpaliska, plával odraz mesiaca, Anna učinila rozhodnutie, ktoré začala o pár rokov trpko ľutovať.
Počkala, pokiaľ kamarátka nezaspí a vybrala sa k jeho stanu. Nakoniec skončili vo vode, potom na brehu, na kapote jeho auta...
Stačila jedna noc a patrila mu celá. Tak bol šikovný. V ten deň skutočne verila tomu, že s ním chce ostať až do konca života.
Nie ako teraz. Jeden pohľad na neho a mala pocit, že sa jej obracia žalúdok. Veď aj mal z čoho.
Podišla k autu. Na okraj zodvihnutej zadnej kapoty auta dopadla ruka. Samozrejme, že jeho. Vykukol spoza nej na ňu. Muž, ktorý stál pred ňou, bol niekto úplne iný. Z toho chlapa, do ktorého sa tak neskutočne zamilovala, nemal takmer nič. Svaly nahradili sadlo a roztiahnuté brucho. Kedysi sympatickú tvár s výraznými rysmi drsného muža vymenila guľa, pripomínajúca skôr paródiu na peknú tvár. A tie okuliare tomu veru tiež nepomáhali. Dobre si uvedomovala, že za ne nemôže, no aj tak. Odpudzovali ju, on celý ju odpudzoval. Ale už to nepotrvá dlho a bude koniec. Jeden víkend a povie mu pravdu. Nemá zmysel to ďalej naťahovať. Skôr či neskôr to muselo prísť a radšej skôr, ako neskôr.
