Z dôvodu, ktorý jej už niekoľko mesiacov vnášal do života zmätok a strach, pomenovaného podľa vlastného manžela, Anna zrazu zamrzla v tieni vlastnej minulosti. Telo akoby prestalo poslúchať, nohy stŕpnuté, nehybné. A oči, len tie dokázali rozlíšiť pravdu. A tiež sluch. Ten aj po tom všetkom, čo sa v priebehu posledných niekoľko minút udialo fungoval dokonale.
Preboha! Takmer vykríkla, keď pocítila na svojej ruke chladný ľudský stisk. Samozrejme, že to bol Daniel, ale to jej mozog pochopil až po chvíli. Než sa vrátila do reality, ktorá občas vystrčila rožky v tých najväčších nočných morách.
,,Musíme ísť! Okamžite!" snažil sa ju potiahnúť Daniel za sebou. Chudák malý, bol až príliš slabý, na to, aby sa mu to bez jej spolupráce podarilo.
,,Mami, musíme, preč," ťahal za ruku a telo, ktoré neposlúchalo. To telo, ktoré hrôzou z toho, čo by mohlo nasledovať, nedokázalo urobiť jediný krok.
Najskôr si myslela, že to je len žart. Že ich chce vystrašiť. Lenže to by nebol Peter. Poznala ho, vedela, čoho je schopný, keď si vypije. A podľa toho, ako vyzerá, toho dnes musel vypiť naozaj veľa. Otázky, kde prišiel k tvrdému alkoholu neboli na mieste. Vlastne to pre ňu ani nebolo dôležité. Po toľkých rokoch, spoločne prežitých s tým alkoholikom, to pre ňu nebolo nič nové. Vlastne sa to dalo očakávať. Mala tušiť, že k tomu dôjde. Mala utiecť, pokiaľ ešte bol čas.
Keď prerazil sekerou sklo prvý raz a ľavá strana otvorených okenných dvierok sa rozbila za hlasitého zvuku rinčania skla, ktoré úder premenil na milión malých kryštálikov, pochopila, že to žiadny žart nebol. A potom, keď rozbil aj pravé okenné dvierka a sekera náhodou ostala vysieť na starom, drevenom ráme, hnilom po červotočoch, to už vnímala ako čistú šialenosť.
Najhoršie na tom však bolo to, že mu poriadne nevidela do tváre. Záves temnoty, ktorý obostieral teraz už rozbité okno na ich kuchyni, bol tajomný a nepriepustný. Petrova tvár zahalená v čierno-čiernej hrôze vydávala neľudské zvuky. Smiech, ktorý počula prvýkrát v živote a napriek tomu vedela, že naň nikdy nezabudne.
,,Myslela si si, aká si múdra, čo? Že ma len tak oklamete! A zdrhnete priamo popod očami!" vrieskal spoza okna.
Sekera ešte stále zaťatá do okna, visela v pokoji.
,,Chcela si mi ukradnúť syna! Vlastného syna! A takmer sa ti to podarilo! Čo si to vôbec za človeka? Kto ti dáva právo odopierať mi moje vlastné dieťa?! Čo?!"
,,Maminka, musíme utiecť," hovoril Daniel, ona však počula len Petra.
,,Ten tvoj nabíjač vás mal odtiaľto dostať. Mal tu byť každú chvíľu, nemám pravdu?!"
Mal. Letmý pohľad na kuchynské hodiny, zavesené vysoko na stene, ukazoval čas, kedy sa mali stretnúť s Vladom...
,,Poviem ti jedno tajomstvo," naklonil sa dovnútra cez okno, ,,on nepríde."
To hádam nie! Čo to hovorí? A prečo má na tvári (ktorá je teraz vo svetlách kuchynského svetla vidieť priam dokonale) tak sebaistý výraz. Niečo nie je v poriadku. On...on niečo urobil.
Teraz už nemusela predstierať, že nevie, o čom rozpráva. Karty boli vyložené na stoly a cúvnuť späť bol blahobyt, ktorý si nemohla dovoliť.
,,Ako to myslíš?" spýtala sa, kdesi v diaľke zahrmelo. Zrejme prichádza ďalšia búrka, pomyslela si. Aj keď tá najväčšia búrka sa odohrá práve v tomto dome. Tým si bola istá.
,,Čo si urobil?"
Znovu sa hrôzostrašne rozosmial. Hlava sa hompáľala vo vzduchu. Ten smradľavý dych bol pri nej v priebehu troch sekúnd.
