Bolo to presne tu. V tomto dome. To tu matka priviedla na svet nášho brata. Toho brata, ktorý sa nemal nikdy narodiť, teda aspoň podľa otca. Je to hniloba! Špinavý plod, ktorý musí byť zničený! Tak to hovoril v ten deň, keď sa to celé stalo. Keď matka porodila nášho brata. Nikdy sa to nemalo stať. Aj on to vedel, všetci sme to vedeli a napriek tomu sme nezabránili nevyhnutnému. Je to už toľko rokov, pomyslím si, keď sa vkradnem dnu zadnými dverami, a predsa..
Nikdy nezabudnem na ten prenikavý, do pokožky sa zarývajúci plač malého decka, ktoré otec vytrhol z matkiných rúk tak bezcitne až mu pri tom odtrhol pupočnú šnúru. Všade bola krv a hnus, ktorý vychádzal z matky. To decko vyzeralo naozaj hrozne. Ale bol to náš brat. Hoci bol aj niečím iným. Aspoň pre mňa.
,,Čo to robíš? Veď je to tvoj syn. Tvoj syn!!" kričala vtedy matka, zatiaľ čo otec s najvražednejším pohľadom, aký kedy nahodil, aspoň čo si pamätám, zvieral v silných rukách malé plačúce dieťa, ružové a špinavé, bez vlasov, s rukami vyzerajúcimi ako keby patrili nejakej detskej bábike, a s tvárou takmer až anjelsky nevinnou, a udupával na zemi pupočnú šnúru, ktorá sa menila na krvavé, rozpučené črevo.
,,Môj syn? Že môj syn? Toto? Je to špina, nič iné! A nedovolím, aby bola naša rodina kvôli tebe navždy poznačená nečistotou, ktorý si na nás uvalila! Musí to skončiť! A to okamžite!"
Kričal na ňu ako zmyslov zbavený. Možno aj bol. Oto si tým bol takmer istý, vtedy aj teraz po rokoch, keď dom zíval prázdnotou a predsa v ňom stále bol počuť a cítiť jeho hnev. Nikdy z neho nezmizne. A spomienky na tú noc tiež nie. Napokon, vonku vtedy zúrila rovnaká víchrica. Možno aj preto bol matkin pôrodný rev počuť len za stenami domu.
,,Musíme s tým skoncovať! Inak budeme prekliati! Musíme sa očistiť! Zničiť tento hriešny plod, ktorý si na nás zaslala!"
Odohrávalo sa to za prvými dverami po jeho pravici – v obývačke. Vtedy však vonku nezúrila búrka ale snehová kalamita. Vo chvíli, keď matke praskla voda, bolo už všetkým dávno jasné, že do nemocnice by sa nedostala včas. A ani pomoc sem. Nemala na výber. Musela ho porodiť priamo tu, v dome v ktorom sme žili od narodenia až do chvíle, než sa stalo toto, a otec zošalel. Potom sme odišli preč. Do mesta. Matka ešte pár ďalších rokov žila s otcom a s nami, no bola niekým iným. Strácala sa. Až sa stratila úplne. A potom odišla úplne. Ktovie kam. A otec začal byť alkoholik a ...a ... Oto sťažka preglgol. Tie slová mal vryté do hlboko do svojho tela, do poničenej pokožky a rán, ktoré mu urobil.
,,Je to tvoja vina. Všetko je to iba tvoja vina!!! Musíš zo seba zmyť špinu! Musíš sa očistiť!" kričal na mňa jedného večera (to už bola matka dávno odsťahovaná a brat sedel potichu vo svojej izbe a načúval, aspoň o tom som bol vždy presvedčený, keď sa to malo stať, a stávalo sa to často, po matkinom odchode až príliš často) zatiaľ čo si strhával zo starých, vyšúchaných riflí opasok. ,,Ale neboj sa. Nebude to bolieť. Bude sa ti to páčiť. Budeš lietať. Presne tak. Lietať. Počuješ?" povedal a potom si stiahol aj nohavice. A nakoniec aj slipy. Keď sa to stalo prvýkrát, myslel som si, že len žartuje. Nerozumel som tomu. Ničomu z toho a dodnes nechápem, čo viedlo otca k niečomu takému šialenému. Bola to samota a hnev z matkinho odchodu? Alebo skôr z jej následnej nevery? Alebo to bolo kvôli tomu čo sa vtedy pred rokmi udialo v tomto dome? Prišiel na to? A ak áno, prečo ma nepotrestal viac. Prečo ma nechal žiť?! Na žiadnu z týchto otázok som zatiaľ odpoveď nenašiel. A zrejme ani nikdy nenájdem.
Prebiehalo to vždy rovnako – otec si strhol nohavice, košeľu, alebo staré vyšúchané tričko, potom slipy a potom...potom, vyzliekol aj mňa. Spočiatku, ešte predtým než sa k tomu odhodlal po prvýkrát, ma len pozoroval. Sledoval ako sa kúpem, natieram si telo telovým šampónom a rozotieram ho dlaňou po ramenách, bruchu a stehnách. Myslel si, že ho nevidím. Lenže ja som ho videl. Stál za vaňou a pozoroval ma spoza priesvitne matného závesu. A stonal. Čím dlhšie som sa kúpal, tým viac. Keď som sa ho spýtal, čo tam robí, povedal len: ,,Mlč a poriadne sa vyumývaj! Chcem sa ubezpečiť, že do postele špinavý neľahneš." Alebo niečo podobné. Na to, čo robil počas toho za závesom, som spýtať sa odvahu nedostal. Až po rokoch som zistil, čo to bolo. Brat mi to vysvetlil. Tvrdil, že otec ma má rád. A že takto to dokazuje. Aj brat občas načúval. Viem, počul som ako prešľapuje za dverami. A myslím, že aj otec to vedel. Vtedy stonal najhlasnejšie. Dosť často sa následne na to urobil, ako tomu hovorieval brat. Takže tak nejak sa to začalo. Otec si skrátka robil dobre, zatiaľ čo ja som ležal vo vani a kúpal sa. Lenže potom sa to zmenilo. Už mu nestačilo iba to. Potreboval viac. Potreboval ma očistiť. A tak ma očisťoval. Takmer každý druhý večer. A vždy keď skončil som sa pritúlil k bratovi, objal ho a plakal. A on tam bol vždy pre mňa, aby mi povedal, že to je dobre. Že nič sa nedeje. Že otec nás miluje. Hoci som mal pocit, že na mňa trochu žiarli. Akoby mi závidel, hoci nemal čo. Nepáčilo sa mi, čo mi otec robil a znenávidel som ho za to. Chcel som, aby sa k nám vrátila mama, no v čase, keď sa z otca stalo monštrum, bola vraj už za hranicami s nejakým mladším kolíkom, ako to vedel nazvať otec. A zo mňa sa stávala troska prebývajúca v ľudskom tele. Prosiaca len o to, aby to už skončilo. Aby prestal. Lenže on neprestával a bolo to stále horšie a horšie. A čím častejšie to robil, bolelo to viac a viac. Niekedy tá bolesť bola tak silná, že som v škole ani len nedokázal obsedieť na zadku. Stále sa to zhoršovalo. Došlo to až do takého štádia, že som plánoval útek z domu. Bol som už zbalený a odhodlaný lenže brat zistil, čo sa chystám urobiť a povedal to otcovi. A ten ma znovu očistil. Najtvrdšie ako kedykoľvek predtým. Nikdy nezabudnem ako som krvácal. A ako veľmi to bolelo.
Vec sa má tak, že je to tak trochu aj moja vina. Nebyť mňa, otec by nikdy neurobil to, čo urobil, keď sa brat narodil. Matka by nikdy neodišla a ja by som neskončil tak ako som skončil. Nikdy by som netrpel a nesťažoval sa bratovi a ten by nikdy nemusel otca zabiť sekerou potom, čo sa ma chystal udusiť vo vani, pretože som už nevládal viac. Nič z toho by sa nestalo keby...keby... Slová sa zasekli kdesi v hrdle.
Chodba je osvietená. Vyzerá presne tak ako včera večer, keď sme dom opúšťali. Nechali sme vo vnútri svietiť, aby to budilo dojem, že tu niekto je. Hoci je dom úplne prázdny a opustený. Alebo bol opustený. Doposiaľ.
Sledoval som toho malého krpca od ich chaty až sem. Dvakrát som ho takmer stratil z dohľadu, no našťastie nie úplne. A teraz sme tu – na mieste, ktoré tak veľmi z duše nenávidím a ktoré, nebyť brata, by som najradšej podpálil. Ako aj minulosť, v ktorej horel môj malý brat zaživa. Presne tu, v tomto dome, v suteréne. V tom hrdzavom sivom kotli, ktorý tu je aj teraz. Hoci v oveľa horšom stave. A on je tu tiež. Zrejme si myslel, že tu nájde pomoc, no opak je pravdu. Niečo tu však nájde. Hoci to bude oveľa, oveľa horšie ako predpokladal.
Je hore. Počujem ako mi prechádza nad hlavou. Zrejme niekoho hľadá. Alebo niečo. Telefón. Lenže ten tu nenájde. Má to márne..
Potichu začnem vychádzať hore schodami. Drevená dlážka mierne zavŕzga. Zastavím sa. Pocítim stuhnutie tela. Nedýcham. Pohyby v hornej časti domu pokračujú, a tak urobím ďalší pomalý krok. Ďalší a ďalší až sa ocitnem na druhom poschodí.
,,Je tu niekto? Ktokoľvek?" začujem z vedľajšej izby.
Je zúfalý. A ešte len bude. A áno, niekto tu je. Samozrejme, že tu niekto je, pomyslím si a potichu, ako duch, vykročím za ním.
Brat povedal, že ho chce živého, a tak ho živého aj dostane. Okrem toho, v tomto dome by som to nedokázal urobiť. Nie po tom, čo sa tu stalo. Nie po smrti nášho brata. Ale hlavne, nie po smrti môjho syna.
Stále tu cítim otcov hnev. Počujem ako kričí po matke ležiacej na starej pohovke a silne krvácajúcej spomedzi stehien. Predstavujem si ako sa celá špinavá a unavená potí a prosí otca, aby jej vrátil syna. On to však neurobí. Namiesto toho mu bezcitne utrhne pupočnú šnúru až sa brat hlasito rozplače, udrie ho silne do tváre, aby prestalo, hoci to nepomáha a potom, možno práve preto, že mu dôjde trpezlivosť, alebo to chce mať skrátka už za sebou, zoberie nášho malého brata dolu do suterénu. Vyberiem sa za ním. Rozplačem sa. Kričím na neho, aby prestal. Prosím ho, aby to nerobil. Viem, čo sa chystá urobiť a tak sa mu pokúsim zabrániť. Odsotí ma a ja spadnem na zem, pričom sa udriem do hlavy. Točí sa mi celý svet. Nedokážem sa postaviť. Nemôžem mu v tom zabrániť. Môžem to iba sledovať. Načúvať vŕzganie otvárajúcich sa kotlových dvierok. Neprestávajúci detský plač postupne sa meniaci v neľudské škreky a syčanie, pohlcujúce žeravým ohňom. A hlas otca. Smejúceho sa z toho, čo práve urobil.
V ten okamih som znenávidel celý svet a všetkých. Preklínal matku za to, o čo ma požiadala deväť mesiacov predtým a otca za čin, ktorým som sa nikdy nemal stať svedkom. Za čin, za ktorý trpím dodnes. Dúfam, že sa smaží v pekle. Nič iné si totiž nezaslúži.
Dvere napravo sa z ničoho nič otvoria. Na ich prahu stojí ten malý krpec. V rukách zviera starú otcovu vzduchovku z časov, kedy bolo všetko v poriadku a kedy sme ako šťastná rodinka chodievali do lesa na lov. Mieri ňou priamo na mňa.
Sucho sa na neho usmejem a poviem: ,,Dostali sme ich. Úplne všetkých."
Chvíľu ticho.
,,Je mi to ľúto, ale je koniec. Tvoji rodičia sú mŕtvi."
Neveriacky na mňa pozrie. Z očí sa mu predierajú slzy. Ústa pokrivené do zvláštnej grimasy. Chce plakať.
A práve v tej chvíli pritlačí svoj drobný prst pravej ruky o spúšť.
