Tváril sa, že ju nevidí, presne tak ako pokaždé, keď sa vracala po nejakej hádke. Kedysi veril, že to pomôže. Ignorovať a ignorovať, až pokiaľ sama nevycíti, že niečo pokašľala. Zo párkrát to skutočne fungovalo. Pár dní tichej domácnosti, kedy obaja predstierali, že ten druhý neexistuje, a kedy každý z nich komunikoval výlučne len s malým Danielom (ocko, prečo sa s mamičkou nebavíte?) a potom, skôr či neskôr, bola donútená pribehnúť ako taký premočený pes a žiadať o odpustenie. Hej, tak to bolo kedysi. Nanešťastie, po chvíli to prestalo fungovať. A odvtedy to bol vždy on, kto musel ako prvý prelomiť mrazivú bariéru ich manželských problémov.
,,Kričal som na teba," mierne sklopil zadnú kapotu auta, aby mal na svoju ženušku čo najlepší výhľad. ,,Počula som." Ani len sa mu nepozrela do očí. Dokonalá manželka. ,,Povieš mi, láskavo, čo sa ti zasa porobilo v hlave? A neskús tvrdiť, že nič, pretože na to sa ti tak zvysoka vyseriem!" Konečne k nemu zodvihla zrak.
No páni, hurá! ,,Ale nič." Áno, keď nevieš povedať niečo zmysluplné, radšej použiješ slovo nič, ale čo som vlastne čakal, veď to robíš pokaždé.
Chvíľu pozoroval, ako zo zadného kufra vyťahuje dve tašky naplnené potravinami. Za okamih sa priblížil k nej a s celou silou ju schmatol za rameno: ,,Pozeraj sa mi do očí, keď s tebou rozprávam! Niečo som sa pýtal!" Šokovane pozrela na neho (som tvoj manžel, tak sa podľa toho začni správať!) a upustila na zem jednu tašku. Zdá sa, že niekto dostal strach. ,,Pusť ma!"
Urobil to. Predsa nebude terorizovať vlastnú ženu hneď z príchodu do nového domu. Už čoskoro sa všetko zmení.
,,A nech ti po ceste neupadne aj tá druhá," zakričal, zatiaľ čo sa vzďaľovala smerom k domovu.
Peter sa chrbátom oprel o bok modrého Forda a ľavou rukou zalovil vo vrecku (nebudem fajčiť, nebudem fajčiť). O pol minúty na to si priložil krátku Marsku k ústam a intenzívne do seba vsiakol dym. Uľavilo sa mu. Tá sprostá manželka ho vyvádzala z miery, potreboval to, musel si zapáliť inak by to už zrejme nevydržal. Len cigarety ho dokázali ukľudniť a priviesť k iným myšlienkam. A potom ešte alkohol. Hlavne alkohol.
Je to už dávno, čo si niečo vypil. Prisahal, že s tým skoncuje. Kvôli sebe, ale hlavne kvôli rodine (ešte raz sa ožerieš a ručím ti za to, že sa s tebou rozvediem!). Keby mal zaloviť v pamäti, naposledy pil zhruba pred tromi mesiacmi. Bolo to po firemnom večierku, na ktorom on samozrejme nesmel chýbať. A Fero tiež nie. Bez nich by to nebolo ono, to vedel každý (tých ožranov tu nikto nechce!). Napriek ich obete pre firmu, nikto nedokázal oceniť tvrdú prácu a nasadenie, ktorým deň, čo deň prispievali k výborným pracovným výsledkom (vy dvaja už konečne začnite makať!). A tak sa v ten večer, na firemnom večierku, spili do nemoty. A spôsobili nemalé škody na majetku firmy, vďaka čomu dostali obaja okamžitú výpoveď. Tak im to bolo povedané, kiež by si tak bol pamätal, čo v ten večer vlastne urobili. Lenže nepamätal. Nič z toho. Len to, ako sa ho snažila žena dostať z taxíka do vlastnej postele (a ten taxík vám tiež strhnem z platu!). A celý ďalší deň, ktorý strávil na toalete, s hlavou sklonenou nad záchodovou misou. V ten deň myslel, že vyvracia vlastnú dušu. Tak mu bolo zle.
Neskôr sa na tom s Ferom smiali. A to až do chvíle, než sa mu tá jeho hysterická manželka nezačala vyhrážať s rozvodom. Je rovnaká ako tá jej sprostá mater!
Vtedy sľúbil, že s alkoholom skoncuje. A hoci sa teraz nad tým nechápajúco pozastavoval, svoj sľub skutočne dodržal.
Keď dofajčil, uhasil ohorok medzi palcom a ukazovákom, a odhodil ho do vzdialenej trávy. V tom sa k nemu začal donášať Annin prenikavý, hysterický hlas.
Okamžite utekal k domu, vyšiel po úzkych schodoch, prebehol po malej terase a cez otvorené dvere vbehol dnu.
Ocitol sa v známom prostredí malej štvorcovej predsiene, so stenami pokrytými bielou farbou. V časoch, kedy ako malý vnuk chodieval na prázdniny k starému otcovi, tu boli dve skrine, do ktorých sa odkladali bundy a topánky. Nič z toho tu teraz nebolo. Ani jedna skriňa. Len prázdna predsieň.
Odhrnul biely vzorkovaný záves a prešiel do dlhej úzkej chodby. Steny rovnako sfarbené, avšak pokryté starými, zarámovanými fotografiami manželov jednotlivých generácií Petrových predkov. Keď bol Peter malý, bál sa na ne pozerať. Všetky tie nič nehovoriace tváre, usmievajúce sa ako hovno na slnku, ho z nejakej – pre neho – neznámej príčiny desili (a tamtá nevesta je tvoja prababička, a tá ďalšia nevesta tvoja pra-pra babička..). Aj teraz z nich vyžarovalo niečo nepokojné, niečo čo sa mu zarývalo pod kožu. Tie úsmevy. Sledovali ho presne tak isto ako vtedy, keď bol dieťa.
Smiali sa mu. Starý otec mu to neveril, ale bolo to tak. Videl to na vlastné oči. Tváre z obrazov, smejúce sa z jeho vlastného strachu. Keď sa s tým zdôveril starému otcovi a poprosil ho, aby zarámované fotografie zvesil (sú to obrazy, Daniel, obrazy..), ten ho len pohladil po malej hlave a usmial sa (obrazy ti neublížia, akoby mohli, sú to tvoji predkovia). Áno, predkovia z ktorých väčšina spáchala samovraždu! Ale to zistil až o pár rokov neskôr. V deň, kedy po rokoch opäť vkročil do domu, v ktorom strávil takmer polovicu detstva. V ten istý deň našiel na povale svojho strýka – s lanom zarezaným hlboko do krku a s očami vytŕčajúcimi z jamiek, ako keby chceli vyskočiť. To on ho tam vtedy našiel. A bol to tiež Peter, kto ho zvesil dole. Na ten deň nikdy nezabudne. Ako by aj mohol.
Rýchlo kráčal chodbou, bez toho, aby sa - čo i len raz - obzrel po nejakom obraze, zavesenom na stene. Hlas Anny, kričiacej po Danielovi, mu znel každým ďalším krokom hlasnejšie a intenzívnejšie.
Na konci chodby zabočil doľava a vošiel do kuchyne. Anna pri v otvorenom okne a kričala na Daniela. Prešiel k nej a vykukol na zadný dvor.
Po ľavej strane videl prázdny opustený bazén. Pred ním, o meter bližšie k oknu, stála hojdačka. Modré laná, na ktorých bola pripevnená drevená doska, boli v pohybe. A doska tiež. Na hojdačke však nikto nesedel. Žila si svojím vlastným životom. A po ich synovi Danielovi nebolo ani stopy.
