Práve boli na spätnej ceste domov, keď druhýkrát prechádzali okolo červeného cirkusového stanu, umiestneného na okraji mesta. Bol to taký ten cirkus, na ktorý sa stačilo pozrieť z diaľky a hneď ste vedeli, že vás vo vnútri čaká prehliadka domácich zvierat, pár koňov a možno nejakej tej ťavy. Nič viac. Už z diaľky mu to prišlo lacné, zrejme išlo o poľský alebo ukrajinský cirkus.
,,Oci, oci," ozval sa Daniel zo zadnej sedačky a Peter okamžite vytušil, čo bude nasledovať.
Prosil ako malé decko. No áno, možno to bolo z časti tým, že aj bol malým deckom. Aj keď on bol v jeho veku dávno niekde inde. Mal oveľa prísnejšiu výchovu, otec sa s ním tak nehral. Muselo byť, ako povedal.
Až do svojich dvanástich rokov nepoznal slovo nie. A potom ho spoznal a tiež otcov trest. Páni, to bola bolesť. Mlátil ho tvrdou drevenou palicou niekoľko minút v kuse, hlava nehlava. Matka sa samozrejme snažila zakročiť, asi jej nebolo dvakrát po chuti počúvať svojho vlastného syna kričať od bolesti a plaziť sa popri tom po zemi v snahe ujsť tej hnusnej palice čo najďalej. Lenže otcovi sa nedalo utiecť a tej prekliatej palici taktiež nie. Vždy si ho nakoniec našla a každý jej ďalší úder bol bolestivejší ako ten predchádzajúci.
No, takže keď prechádzali okolo toho amatérskeho cirkusu začal Daniel prosiť a prosiť a prosiť, až to bolo k nevydržaniu. Ale on ako správny otec sa nakoniec rozhodol, že ho na tú frašku predsa len zoberie sa pozrieť.
Pri vstupe dovnútra bol postavený malý stánok v ktorom sedela ľudská slonica uväznená v tele lalokom obrastenej ženy. Hneď ako ju uvidel, pomyslel na zabíjačku. Páni, tá by sa ale vytápala. Potom tú myšlienku radšej potlačil, počkal, pokiaľ im podá lístky a celý šťastný z toho, že mu ten obživlý lalok mizne z očí sa vybrali do vnútra. Zdalo sa mu, že keď sa za ňou obzrel naposledy, mala v ruke takú tu sladkú americkú tyčinku, možno Snickers alebo niečo také a poriadne hlboko do nej zahryzávala.
Vo vnútri boli asi pol hodiny. Na jeho prekvapenie sa mýlil. Okrem domácich zvierat ako sú zajace, moriaky a husi, predviedli tí úžasní umelci aj číslo s kozou, koňom a pštrosom. Nič zvláštnejšie v živote nevidel a keď odtiaľ konečne odchádzali mal pocit, ako keby práve dopozeral dosť znepokojujúci dokument o ľuďoch, ktorí majú namiesto detí zvieratá.
Daniel si to samozrejme užil. Teda, podľa toho ako sa tváril cestou domov. A jemu to samozrejme vyhovovalo. Presne toto potreboval - znovu ho dostať na svoju stranu a prinútiť, aby si myslel akého má úžasného otca. Veď to predsa on bol - ten najlepší otec a manžel na svete, aj keď si jeho hlúpa, neverná manželka myslela niečo iné. Kašlať na ňu a na tie jej primitívne a zaostalé názory! Otec by na neho bol hrdý, áno, ten veru bol.
Kúsok za Zubrohlavom im do cesty vbehol malý pes. Pouličný orech, ako vedel psích bastardov prezývať otec. Mal dlhšiu hnedú srsť, na niektorých miestach dlhšiu, inde zasa kratšiu. Nemal ani potuchy z akej rasy pochádza. Tipoval by to na fenu trpasličieho ratlíka a samca špica, alebo tiež naopak. To bolo vlastne jedno, pretože im ten bastard nečakane vbehol do cesty a nebyť Daniela, ktorý začal kričať, až mu mal sto chutí jednu vypáliť, s kľudom by mu prešiel po krku. Možno by dokonca stlmil rádio, v ktorom hrali nejaký starý vypaľovák od Teamu, a vychutnal si zvuk prasknutia kostí pod kolesom. Nič z toho však nakoniec neurobil. Nemohol si znovu poštvať Daniela proti sebe.
A tak s celou silou pravej nohy pristúpil brzdový pedál a auto začalo okamžite spomaľovať. Než však zastavilo úplne, dostali pneumatiky poriadne zabrať. Čierna čiara, ktorú za sebou zanechali, mohla mať cez dvadsať metrov.
