Naraz mu izba, ktorá ešte pár hodín dozadu žiarila svetlom, pripadala tmavá a smutná. V tej tme to nemohol vidieť, no tušil, že steny vo vnútri nariekajú spolu s ním. Určite to počuli, všetko z toho.
Ocko mal ďalší zlý deň. Po tak dlhej dobe, kedy si s mamičkou začínali myslieť, že je to dávno za nimi, sa to objavilo z tmy a zobralo si to ocka späť. Mamička vždy tvrdila, že to prejde, že len treba chvíľu počkať, než sa otcovi vyčistí hlava (a čo má s hlavou?) a všetko bude fajn, ako predtým. Nikdy však nevedela povedať, ako dlho to bude trvať. A to bolo na tom to najhoršie – čakanie.
Občas to boli len slová. Slová smutné a škaredé. To boli tie lepšie časy. Poznal cestu domov a vedel, že má nejakú rodinu. Rodinu, nie príživníkov ako to raz nazval. Ale to už išlo o tie horšie prípady.
V tie dni mamička plakávala najviac. A on s ňou, hoci sa usiloval pretvarovať a potláčať slzy, nakoniec to nedokázal. Slzy si vždy nájdu cestu von.
,,Som doma," zakričal na nich jedného večera, keď sa vrátil z práce. Mal zvláštny hlas a jeho telo sa pohupovalo do strán. Mamička mala veľa práce s večerou a tak si ho nevšila. ,,Nevidíš, že som doma, ty krava sprostá?!"
,,Nie nevidím, pripravujem večeru," odpovedala mu chladno.
Sotva sa mamička otočila, bol pri nej a niekoľkokrát ju udrel. Jemu neostávalo nič iné len rýchlo zaliezť do svojej izby a skryť sa pod posteľ. Ak by bol ockovi dlho na očiach, dostal by rovnako ako mamička, a to nechcel. Bál sa ocka, hlavne keď bol chorý.
,,Ty fľandra nevďačná, ty budeš chápať s inými?! Čo?!" počúval Daniel zo svojej izby po iné noci. Ruky mal priložené na ušiach, oči zatvorené a premýšľal nad rozprávkami.
Pár dní predtým sa spýtal starej mamy, či je otec niečo ako vlk z červenej čiapočky. Stará mama sa na neho len usmiala a povedala, že vlk je zlá postava a zlé postavy žijú len v rozprávkach.
Najskôr vždy započul údery otcových rúk narážajúce do mamičkinej tváre. To boli momenty, kedy sa mamička väčšinou držala, neplakala ani nič podobné. To prišlo až potom, keď ocko zobral do ruky dlhú gumenú šnúru a začal ňou biť mamičku po všetkých možných miestach na tele.
,,Prosím. Nie. Už dosť. Prestaň! Bolí to!" toto počúvaval Daniel zo svojej izby takmer každý mesiac. Niekoľko nocí v týždni. Potom si mamička našla prácu v inom meste a trávila s nimi čoraz menej času. V tej dobe sa otec začal liečiť. Niekoľko mesiacov bol úplne zdravý.
Teraz, keď kľačal na zemi a lakťami rúk sa zapieral o svoju novú posteľ, s dlaňami prekrývajúcimi svoju mokrú – slzami premočenú – tvár, ho všetky tie spomienky, skrývajúce sa kdesi hlboko v jeho vnútri, začali znovu udierať. Bili ho zvnútra, ako keby mu chceli roztrhnúť telo. Ale čo bolo horšie, bili ho aj v hlave. Možno práve preto plakal, možno len jeho hlava nedokázala ďalej znášať všetky tie nárazy, ktoré sa v nej odohrávali. Tie, o ktorých vedel len on sám a nikto iný. Nechcel tým mamičku zaťažovať, mala dosť svojich problémov a určite aj ona mala také nárazy. A ocko, čo by mu na to povedal ocko? Možno by povedal, že si vymýšľa a udrel by ho. Tak ako mamičku, tá si vraj tiež vymýšľa. Vraj je kurva. Dúfal, že raz zistí, čo je to kurva. Možno by konečne pochopil, prečo je ocko tak vážne chorý a prečo musí mamičku niekedy napraviť.
Ostré zabúchanie na dvere ho v momente postavilo na nohy.
,,To som ja, Daniel, tvoj ocko. Potrebujem si s tebou pohovoriť."
Stál na mieste a nehýbal sa. Nechcel, aby otec zistil, že plače. Mama plakávala a bola kurva, ak aj on plakal a otec by to zistil, možno by bol aj on kurva a musel by byť napravený. Pri tej predstave ho striaslo. Nechcel, aby ho ocko znovu zbil.
,,No tak, Daniel, mrzí ma, čo sa stalo. Naozaj. Otvoríš mi?"
Niekoľkokrát si utrel oči a tvár do rukávu. Potom podišiel ku dverám a otvoril.
Keď vo dverách, teraz už otvorených, uvidel postávať ocka, usmievajúc sa na neho rovnako ako na mamičku, vždy keď sa ju chystal potrestať, premkol Daniela strach, aký už dávno nepocítil.
Dúfal, že sa to už nikdy nevráti, ale ono sa to vracalo a neustále. Stále mal pred očami ockov úsmev a bič, ktorým starý otec údajne napravoval svojho koňa, keď neposlúchal. Ocka, v rukách ho zvierajúceho, a približujúceho sa k nemu pomalým krokom. ,,Daniel, kde je mamička? Nevidel si mamičku?" Skutočne ju nevidel. O pár dní neskôr mamička tvrdila, že bola u kamarátky, to však predtým nikto nemohol vedieť. ,,Dva razy sa pýtať nebudem, Daniel. Kde je mamička." Šľahol bičom o zem a ten nepríjemne zapraskal. V Danielových očiach zaiskrilo zdesenie a strach z toho, čo bude následovať, ak sa okamžite nevráti mamička.
Nevrátila sa.
,,Ja neviem," plakal, sledujúc, ako sa ocko približuje, s bičom vlniacim sa po zemi, pripomínajúcim nejakého škaredého hada. A tých sa Daniel bál, tak veľmi sa ich bál, ale veď to predsa ocko vedel. Tak prečo to robil? Prečo ho musel napraviť?
,,Si rovnaký klamár ako tvoja mater." Do zeme znovu narazil úder biča.
,,A vieš čo sa robí s klamármi? Daniel? Treba ich napraviť. Aby už viac neklamali," žmurkol na neho s úsmevom na tvári.
Potom to urobil. A Daniel niekoľkokrát pocítil, ako bič naráža do jeho tela. A zanecháva mu po ňom hlboké červené rany, ktoré nikdy neprestávajú štípať a páliť.
Ešte stále ho pálili. A vždy, keď sa k nemu priblížil chorý ocko, cítil, ako sa mu do do pokožky zahryzáva bič.
