Okrem šušťaniu starých popadaných listov, ktoré každým ďalším dotknutím sa jeho nôh zeme vydali svoj charakteristický zvuk a konárov stromov, pohybujúcich sa mierne do strán vďaka vetru, ktorý do nich narážal odkiaľsi zo severu, bol les kľudný, pomaly sa odovzdávajúci nadchádzajúcej noci.
Stál na okraji lesa a načúval šum neďalekej rieky. V hlave mu zrazu explodovali spomienky na detstvo. Na časy, keď bolo všetko inak. A Peter bol šťastný.
Čosi ho tiahlo dopredu – k rieke. Možno za to mohli práve spomienky, v ktorých by najradšej uviazol navždy. Urobil niekoľko krokov. Po Danielovi ani stopy.
V tom ticho lesa preťal ostrý a naliehavý detský zvuk. Okamžite sa otočil a čo nohy zvládali, utekal naspäť k novému domovu.
Ako prvú uvidel Annu, stojacu pred veľkými drevenými vrátami, s rukami zavesenými na malej drevenej kladke, ktorými sa otvárali.
,,Bubo! Bubo! Synček si tam?!" kričala ako pomätená, krava jedna. Ako keby nebolo jasné, že tam je. Hlas vlastného syna sa nedal len tak pomýliť.
,,Uhni!" štuchol jej do boku a ona mierne odstúpila doľava. Daniel bol vo vnútri a strašne kričal. Priam nepríčetne. Petra to znervózňovalo. Mal by mu zo-dvakrát vytnúť, aspoň by konečne utíchol.
Pevnými rukami popadol kladku a uvoľnil ju smerom nahor. Vráta sa otvorili.
,,Vidíš? Žiadna veda! Stačilo len viac použiť silu," odfrkol k Anne.
Len čo vošli dovnútra, pocítili Daniela pred sebou. Triasol sa a plakal. Peter sa snažil si spomenúť, kedy ho naposledy videl takéhoto vystrašeného. A nemusel blúdiť spomienkami príliš dlho. Presne vedel, kedy to bolo. Na ten deň už nikdy nezabudne.
A jeho syn pravdepodobne tiež nie.
,,Je to tam! Na palici!" namieril zodvihnutým ukazovákom na miesto kúsok od nich.
,,Ona ku mne prehovárala!" opäť spustil plač.
Peter podišiel ku tyči. Chvíľu mu trvalo, než si uvedomil, že to čo vidí pred sebou, je skutočné. Nič tak zvrátené však ešte nevidel.
,,Bežte dovnútra," dostal zo seba najskôr potichu. ,,A okamžite!" tentoraz zavelil.
Keď sa stratili, Peter si nasadil rukavice, ktoré boli doposiaľ pohodené na starom, zaprášenom stolíku, len kúsok od neho, a podišiel k mŕtvej mačke.
Pomalým pohybom ju začal vyťahovať nahor. Na tyči, ktorá prechádzala krkom toho úbohého stvorenia, ostával krvavý fľak. Krv bola čerstvá. Nech už to urobil ktokoľvek, neurobil to dávno. To ho znepokojilo.
Mačku pochoval do lesa. Podľa oficiálnej verzie, ktorú neskôr vylíčil Anne a Danielovi. Predsa nie je nejaký netvor bez citov, alebo áno?! V skutočnosti ju len zahodil do lesa. Až padne noc, nejaké zviera si na nej pekne pochutí.
,,Čo to má znamenať?!" triasla sa Anna. Sedeli s Danielom za dreveným kuchynským stolom, z časov, kedy bol ešte dieťa a triasli sa. ,,Zrejme len nejaký žart," pokojne k nim prehovoril Peter, akoby sa nič nedialo. Veď sa ani nič nedeje! A utrel krvavé ruky do starej handry, ktorou starý otec čistil kapotu auta (pamätaj si, kapota auta je ako telo ženy, musíš sa o ňu dobre starať, aby ti vydržala, čo najdlhšie).
,,Žart? Tá mačka bola napichnutá na železnej tyči! Aký krutý tvor by mohol považovať za žart niečo tak zvrátené?!!" Hladila Daniela po hlave. Ten len mlčky sedel, s pohľadom sklopeným do misky naplnenej mliekom a cereálnymi vločkami.
