Rozvodná skriňa s poistkami sa nachádzala na opačnej strane domu. Aby sa k nej Peter dostal musel obísť celý dom, prejsť okolo auta a starej latríny. Nikam sa však nenáhlil. Mal čas. Vychutnával si pocit, že Anna má strach. Áno, možno bol hajzel, zlý manžel a ešte horší otec, no jeho žena si to zaslúžila. O tom bol stopercentne presvedčený. Vlastne, keď sa nad tým teraz tak zamýšľal, zaslúžila by si aj horšie veci...
Otvoril skriňu a pohol malou páčkou smerom nahor. Bum! V dome sa zrazu rozsvietilo.
Práve bol na odchode, keď začul akési zvláštne chrapčanie, vychádzajúce z neďalekého lesa. Niečo podobné už počul. Pri tej predstave mu telom prešiel mráz. Stál na mieste, pohľadom upretým k lesu, dúfajúc, že sa mu to iba zdá. Predsa to nemohlo byť skutočné. Je to už toľko rokov, čo sa to stalo. A napriek tomu to teraz počul znovu. Mať pri sebe baterku, rozbehol by sa do lesa. Teda aspoň to si hovoril. Ale dokázal by to? Minulosť bola stále príliš jasná a nočné mory, ktoré sa v nej zhmotnili, ho ešte stále prenasledovali.
Zaťal päste a pomalým krokom sa vrátil do domu. Na les už viac nepozrel.
Anna práve umývala riad. Jej obľúbená činnosť. Rada zbavovala taniere špiny. Tú svoju špinu však ani po toľkých rokoch zmyť nedokázala. Daniel ešte stále sedel za stolom a predstieral, že je.
,,Vidíte? Mal som pravdu. Vypadnutá poistka. Nič, kvôli čomu by sme sa mali zbytočne znepokojovať."
Ako keby prehováral k duchom.
,,Mami, ja už nie som hladný," povedal Daniel a odsunul malý tanier, na ktorom sa povaľovali dva párky.
,,Dobre, bubo."
,,Dobre?" ozval sa opäť Peter. Tentoraz už ho obaja vnímali. ,,Bubo, dojedz to. Predsa nebudeš nič nechávať."
,,Ale ja už nevládzem, ocko."
On nevládze. Nevládze! Chudáčik malinký (nikdy nedovoľ, aby ťa ovládala vlastná rodina, si predsa chlap, tak sa podľa toho aj správaj!).
,,Daniel?" pristúpil ku stolu. Syn na neho zodvihol nevinné očičká (nedovoľ, aby ťa ovládali!). ,,Povedal som, aby si to dojedol. Koľkokrát to budem musieť ešte zopakovať?"
Nedokázal sa mu pozrieť do očí. Jeho vlastný syn sa ho bál.
,,Zajtra to dojem, oci."
,,Nie, ty to doješ ešte dnes, rozumel si mi?" usmial sa na neho. ,,Rozumel si mi?"
V tom ten malý nevďačný hajzlík spustil plač a Anna bola v sekunde pri stole.
,,Čo to má znamenať, Peter? Čo to vyvádzaš? Veď ti povedal, že nechce?"
Samozrejme, jeho drahá manželka sa musela ozvať. Ona skrátka musela. Nedokázala ani na chvíľu držať tú svoju špinavú papuľu zatvorenú.
,,Tak on nechce," usmial sa na oboch. ,,On skrátka nechce," akoby nahlas konštatoval. ,,Kurva, zožer to, inak budeš spať v stodole!" buchol tvrdou päsťou do stola až sa fľaša od minerálnej vody prehodila a začala vylievať na zem.
Daniel sa rozplakal ešte viac. ,,Prestaň! Veď ho desíš!" chytila Petra za ruku nevďačná manželka.
V tej chvíli mal sto chutí ju poriadne vymlátiť. Presne tak ako jeho otec mlátil svoju manželku, keď odvrávala.
Naraz sa vrátil myšlienkami o štyridsať rokov dozadu. Do veľkej ozdobenej haly s niekoľkými stolami a parketom, na ktorom teraz tancovalo niekoľko párov, vysmiatych od ucha k uchu.
