Mal pocit, že uteká celú večnosť. Akoby od chvíle, kedy sa mu podarilo strhnúť zo seba lano, ktorým ho mamička zviazala len akože, ubehlo niekoľko dní.
Utekal a utekal. Nevediac poriadne kam, snažiac sa neobzerajúc za seba. Utekal najrýchlejšie ako vedel. Tušil, čo by sa mohlo stať, keby spomalil a to nemohol dopustiť.
Utekaj, synček. Ty to dokážeš! Len utekaj! Tie slová mu zneli v hlave rovnako hlasito ako v ten deň, keď ako súťažiaci školskej súťaže vyhral prvé miesto v behu na päťdesiat metrov a to aj napriek tomu, že na niečo také spočiatku len ťažko pomýšľal.
Utekaj. Dokážeš. To. Už iba kúsok.. Mamička vtedy sedela na jednej z drevených lavičiek (ktoré rok na to vymenili za nové, umelé lavičky) a kričala tak hlasito, že ju bolo počuť až na bežeckej dráhe. Keď na to teraz Daniel spomínal, kričala najviac zo všetkých mamičiek. Možno práve to bolo to, čo ho tak hnalo. To bol dôvod prečo nakoniec skončil ako prvý.
Teraz si však pripadal posledný. A to aj napriek tomu, že utekal sám. Alebo aspoň v to dúfal. Bol však až príliš unavený. Musel zastať a nabrať dych.
Pod nohami cítil popadané mokré lístie a mäkkú hlinu, do ktorej sa mu začínali zabárať tenisky, teraz už celkom premočené a špinavé.
Stáli cez sto eur. Musia ti vydržať aspoň päť rokov. Inak si ma neželaj. Spomínal na slová ocka a deň, kedy ich dostal k narodeninám. Nebyť mamičky, nikdy by ich nemal. To ona presvedčila ocka, aby mu ich kúpili. A tak sa nakoniec aj stalo. A on dostal Nike-y ako aj ostatní jeho spolužiaci. Musel ich mať. Inak by ho vyhodili z partie. A on chcel byť v partii. Túžil byť obľúbený. A okrem toho, to bolo tak trochu aj kvôli nej. Milovala tú značku. A on miloval ju. Kašlať na to, čo hovoria ostatní a koľko má rokov. Skrátka ju miloval, tým si bol istý. A teraz ju už nikdy viac neuvidí.
Kdesi za ním zašuchotalo lístie. Započul hojdanie sa vetvičiek stromov narážajúcich
do seba. Dostal strach. Obzrel sa – nič, len úplná tma. Ale čo ak. Čo keď? Nesmie na to myslieť, nesmie. A tak sa nadýchol a utekal ďalej. Nevediac vlastne kam.
V jednej chvíli sa ocitol kdesi na kopci. Dážď ustal, no obloha bola stále čierna a nepriepustná, bez hviezdna. Pred sebou, kdesi v diaľke zazrel akési údolie a zopár malých svetielok v ňom. Zrejme nejaká menšia osada, pomyslel si a pocítil ako v ňom zažiarila malá iskierka nádeje. Neváhal ani minútu a rozbehol sa z kopca. Chvíľu predtým, než sa začal znovu strácať pod hustými korunami ihličnatých stromov, začalo znovu pršať.
Niekoľko ďalších minút bežal bez prestávky. Nadychoval sa studeného, nočného vzduchu a sem tam sa vykašľal, no neprestával bežať. Nevšímal si strašidelných zvukov, ktoré prichádzali zo všetkých strán temného lesa – zvuky zvierat, stromov, prírody a ktovie čoho ďalšieho. Nech už a okolo neho nachádzalo čokoľvek a nech sa bál akokoľvek, nesmel na to myslieť.
A zrazu, úplne z ničoho nič sa zastavil. Pred ním sa nachádzal ďalšia stará chalupa. Vyzerala podobne ako tá ich len s tým rozdielom, že táto bola o niečo menšia. Bola mu nejaká povedomá, akoby ju už niekde videl. Ale kde. Vo vnútri sa svietilo. Utrel si mokré čelo a oči mokré od dažďových kvapiek, ktoré šľahali bez prestávky všetkými smermi, podľa vetru, ktorý z minúty na minúty striedal smery, a podišiel bližšie.
Na dvore, teda v prípade, že sa to dvorom dalo nazývať, sa nachádzal akýsi starý traktor – očividne nefunkčný. A tiež stará škodovka 105. Poznal to auto veľmi dobre. Otec mu kedysi na rodinných fotografiach ukazoval svoje prvé auto. Presne toto auto, len modrej farby. Toto malo farbu tmavo hnedú. Hoci to mohla byť aj iná farba. V tej tme to išlo ťažko rozoznať. A Daniel necítil potrebu ísť k nemu až príliš blízko. Jediné, čo ho zaujímalo bol ten dom.
Sú tam ľudia. Pomôžu mu. Jemu aj mamičke a ockovi. Zachránia ich alebo zavolajú políciu. A bude koniec. Budú v poriadku. Všetci z nich...
Podišiel ku zadným dverám. Žiadny zvonec. Dvere pôsobili rovnako starým dojmom ako aj zvyšok domu – úplne schátralo. Päťkrát rýchlo zaklopal – nič.
No tak, prosím. Prosím, nech tam niekto je. Potrebujeme pomoc. Prosím vás!
,,Haló, je tam niekto?" zakričal hlasito a znovu párkrát udrel do starých drevených dverí. Zase nič. Akoby tam ani nikto nebol. Ale ak by tam nikto nebol, prečo by sa v dome svietilo. Veď to nedávalo zmysel.
Pozrel na železnú kľučku. Bola akási vykrivená. Ako keby za ňu niekto ťahal nasilu. Dotkol sa jej a pevne schytil do dlane. Pohol ňou smerom nadol – dvere sa otvorili.
Daniel zostal v šoku. Chvíľu stál na mieste a pozeral pred seba – do osvetlenej chodby s hnedými stenami a malými lampičkami po ich dĺžke. Urobil krok do vnútra. Potom druhý. Tretí. Štvrtý. Piaty.
Srdce mu bilo ako o život. Cítil ho až niekde v žalúdku. Mal pocit, ako keby mu malo každú chvíľu roztrhnúť brucho a vyskočiť von. Kráčal rovnou chodbou. Po pravej strane boli dvoje dvere. Po ľavej jedny. Na konci chodby ďalší pár dverí, tentoraz priamo oproti sebe. A tiež drevené schody vedúce kamsi nahor.
,,Je tu niekto? Prosím, potrebujem pomoc? Len sa ozvite!" kričal Daniel na niekoho, kto tam podľa všetkého ani nebol. Nikto tam nebol. Dom bol absolútne prázdny.
Ublížia jej. Ublížia mojej mamičke a ockovi tiež. Prosím, nech sa niekto ozve. Prosím.
Nikto sa však neozval. A Daniel sa rozplakal. Premočený až na kosť tam postával a hlasito plakal. Triasol sa zimou a strachom a tým, čo bude teraz nasledovať. Potom mu niečo napadlo. Mobil. Možno tu niekde bude mobil. Ak tu niekto býva, a určite tu niekto býva, niekde tu bude istotne telefón. Stačí ho len nájsť a zavolať pomoc. V tom sa zarazil. Nepoznal naspamäť žiadne číslo na príbuzných. Ani na starkú, s ktorou trávil tak veľa času. Ostávalo už len jediné číslo – polícia.
Prichádzal o čas a dobre to vedel. A tak sa rozbehol po schodoch nahore. Akoby mu niečo našepkávalo, že práve tam nájde čo hľadá.
Keby len tušil, že v rovnakej chvíli ako kráčal hore schodami sa rovnakými dverami dostal do domu aj niekto iný. Niekto, kto plánoval urobiť niečo hrozné. Niekto, kto pri spomienkach, ktoré v ňom tento dom prebúdzal, prosil, aby to už skončilo. Aby ho prestali prenasledovať. Aby ten hlas prestal. Odmlčal sa. Dohorel. Rovnako ako oheň v ktorom bol jeho malý, sotva narodený braček pred rokmi spaľovaný zaživa...
