Anna čoskoro pochopila, že útekom sa nič neskončilo. Práve naopak, tá najťažšia časť ich ešte len čakala.
Vonku zúril orkán, aký si nepamätala ani z tých najveternejších jesenných dní svojho života. Prudký lejak bičoval ich tváre, a vôbec celé telá, a stekal odhora nadol, po tričkách až nohaviciach (v Danielovom prípade kraťasiach) a ešte nižšie takou intenzitou, že boli do päť minút mokrí, ako keby práve vyšli z bazéna.
,,Ja sa bojím," prehovoril Daniel, keď neďaleko od nich udrel blesk, a stisol jej mokrú dlaň ešte viac.
Anna sa zastavila. Rukou, priloženou na čele, pozrela na neho. Úbohý malý chlapec. Mal na sebe len tričko a kraťasy. Nič viac. Napadlo jej, že by v tom chladnom daždi mohol dostať zápal priedušiek. Alebo dokonca pľúc. A čo potom? Boh chráň, ak by sa mu stalo niečo, čo by ho ohrozilo na živote kvôli nej. To by si do konca života neodpustila. Nemala na výber, presne tak, povedala si v duchu. Keby tam ostali, istotne by im tí dvaja psychopati niečo urobili. A možno by ich skutočne zavraždili, kto vie.
,,To bude v poriadku. Počuješ? Som pri tebe. Nič sa ti nestane," zakričala na neho.
V tom otrasnom veternom daždi však nebolo takmer nič počuť.
,,Čo teraz bude s ockom?" pozrel na na ňu a rukou napravil mokrú blond ofinu, ktorá mu neustále padala do očí.
,,To ja neviem. Teraz na to ale nemôžeme myslieť. Nie je čas. Musíme si pohnúť."
A tak pokračovali. Vyčerpaní, s nechuťou a strachom, ktorý ich poháňal ako divoké zviera svoju obeť.
Pokračovali. Teraz už boli vysoko na kopci. Pole, na okraji ktorého stáli popri lese, sa rozprestieralo do diaľky, a v obdĺžnikovom tvare klesalo až do doliny, v ktorej by za iných podmienok uvideli ich nový dom. Teraz však nevideli vôbec nič, hoci sa niekoľkokrát otočila, snáď len preto, aby sa uistila, že ich nikto neprenasleduje. A keby aj áno, v tej tme by to aj tak nezistili. Čo však bolo horšie, signál na Petrovom mobile ukazoval stále len dve paličky.
No tak, prosím. Jednu paličku. Aspoň jednu.
Niekoľkokrát sa pokúsila vytočiť známe a napriek tomu ňou nikdy nevyvolané číslo 112, každý jeden hovor však bol okamžite prerušený.
Od úplného vrcholu kopca ich delilo len zopár stoviek metrov, možno ani to nie. V tej tme to nedokázala rozoznať, no vedela, že už musia byť poriadne vysoko.
,,Áno!" skríkla Anna, keď zrazu na displeji naskočila ďalšia palička. Znovu sa pokúsila vytočiť to neobľúbené číslo, a hovor opäť padol.
,,To snáď nie je pravda!" v jej hlase bola cítiť číra zúfalosť. Pokiaľ sa im nepodarí dovolať na políciu, sú mŕtvi, to je jasné. Tí dvaja psychopati ich začnú hľadať, ak ich už nehľadajú, a nakoniec sa im to podarí. Iste sa tu vyznajú viac ako ona, žena z mesta, ktorá za celý svoj život strávila v podobnom prostredí najviac mesiac, možno ani to nie. Žena s malým chlapcom uprostred zúrivého počasia v odľahlej časti Oravy, na kilometre vzdialenej od akejkoľvek civilizovanosti. Horšie to zrejme ani nemohlo byť.
Alebo mohlo?
Z ničoho nič sa Daniel zastavil a potiahol ju za ruku. Vyzeral, ako keby tam dole, pod nimi, zazrel nejakú príšeru vynárajúcu sa z lesa.
,,Mamička!"
Pokúsila sa otvoriť ústa a vysloviť otázku. V tom však začula hlasy. A nie hocaké hlasy. Bola si takmer istá tým, že patria tým dvom psychopatom.
Idú si pre nich. Čoskoro ich dostanú a potom potrestajú ako nejaké zvieratá. Alebo ich rovno zabijú. Pane bože! Pane bože!
Dole na nohaviciach pocítila čosi vlhké. Prší, to bude tým, hovorila si v duchu. Ako keby si aspoň v tejto chvíli, na pokraji zúfalstva, nemohla priznať, že jej pustil mechúr a obliala si stehná vlastným močom. To len dokazovalo aká je zbabelá. Keď na to pomyslela, prišlo jej zo seba zle.
Hlasy zosilneli. Približovali sa. Ako do pekla vedia, kadiaľ išli?
,,Zlatko, počúvaj. Budeme utekať, dobre? Ale v tichosti. Nenájdu nás. Len musíme byť potichu."
A tak sa rozbehli oproti najostrejšej časti kopca. Ovzdušie tu hore bolo oveľa čerstvejšie. Aj napriek hustému lejaku cítila vôňu smrekov, ktoré ich po ľavej strane nehybne pozorovali v tme (až na ich vetvy, ktoré sa otriasali do strán pod silným vetrom). Chvíľami mala pocit, že cíti živicu. Nie, to by predsa nemohla cítiť. Nie v takomto počasí. V tom jej niečo napadlo. Les. Mali by sa ukryť do lesa. Aspoň pokiaľ hlasy neprestanú. A potom sa vrátia na pole. Áno, presne tak to urobia.
Ťahala Daniela za ruku do temnoty noci hustého lesa, ktorý vôbec nepoznala a dúfala, že im tým zachráni život.
Chvíľu v to naozaj verila. Ukrytí kdesi vo vnútri hustých kríkov, pozorovala tmu naokolo, ako keby dúfala, že zrazu objaví akúsi schopnosť vidieť vo tme. A počúvala.
Zvuky, ktoré sa k nej donášali však splývali v jeden. Les hral svoju vlastnú symfóniu tak nahlas, že nemohla počuť, ako sa k nim približuje nepriateľ.
A potom, keď to prišlo, nečakane ako ďalší blesk, a hrom, ktorý ho nasledoval, všetka ta symfónia lesa prestala. Možno tu stále bola, všetko to šušťanie listov, zvuky praskajúceho dreva vetrom ohýbajúcich sa konárov, dážď, ktorý klopal na milióny drobných listov a vôbec všetko, čo doposiaľ počula, v momente prestalo.
Mohol za to šok, ktorý nastal, keď sa krík roztvoril a ona uvidela tvár na pár sekúnd osvietenú bleskom, hrozivú a nenávistnú, a napriek tomu obsadenú detsky nevinným úsmevom. Až na to, že to bol úsmev šialenca. Bol to Otov úsmev.
,,Ale, ale, ale. Čo to máme," povedal škodoradostne a posvietil baterkou na naše tváre.
V tej chvíli sa opäť pomočila. Aj keď tentoraz si to neuvedomovala.
Netrvalo dlho a pribehol tam ten druhý, diabol v ľudskom tele, alebo samotný satan, či kto to vlastne bol, a s podobne nebezpečným úsmevom oboch prinútil vrátiť sa dole. Na miesto, z ktorého sa už nikdy znovu nedostanú. Toto bola ich jediná šanca. A zlyhali. Ona zlyhala. A jej syn teraz zomrie.
,,Tak sa mi zdá," prehovoril k nej ten starší, nesympatickejší, zviera, ktoré by bola schopná zarezať nožom jediným pohybom ruky, ak by k tomu dostala príležitosť, ,,že hlasovanie ani nebude potrebné. Gratulujem, práve ste vybrali prvú obeť," povedal pokojne, usmial sa tým jeho nechutným ksichtom, ktorý aj v tme noci pôsobil odpudivo a hrôzostrašne, a odkráčal k Otovi. Za Danielom.
Po zvyšok cesty späť sa na ňu usmieval.
,,Práve ste vybrali prvú obeť."
