,,Môže byť?" prikročil k obom bližšie a jemne pohladil Annu po ramene. Tá len stála na mieste a zoširoka sa usmievala, neschopná zo seba vydať jedinej hlásky. Nedalo mu to, musel sa usmiať aj on. Chápal jej nadšenie. Keď sa tak teraz na ňu pozeral, videl v nej seba samého pred niekoľkými rokmi.
Mal štyri, možno päť rokov. Presne už nevedel, napokon, odvtedy ubehlo niekoľko desiatok rokov. Teraz z neho bol starý chlap, na ktorom sa čoskoro naplno preukáže staroba. V skutočnosti mal len štyridsaťpäť rokov, no cítil sa na staršie. Ale za to mohla tá jeho nevďačná práca, ktorou živil rodinu cez dvadsať rokov. Kedykoľvek sa v súčasnosti pozrel do zrkadla, videl len obyčajného muža s plešatou hlavou a pár vlasmi po bokoch, videl nesympatického muža v okuliaroch s popraskanou pleťou, ktorý pohŕda životom a preklína všetkých, ktorí v živote dosiahli viac než on. Teraz bol troska. Nikto. Ale za to mohol ten zasraný alkohol, nič iné! Vtedy bolo všetko inak. Ako dieťa bol nevinný. Jeho starý otec až do smrti spomínal, akým poslušným bol dieťaťom. A mal byť aj prečo. Ako dieťa totiž nevedel, čo ho v živote čaká. Veril, že všetko, po čom bude túžiť, sa nakoniec stane skutočnosťou. Lenže hovno sa stalo! A on tým najväčším zo všetkých. Tým, ktoré pracuje dvanásť hodín denne, šesť dní v týždni a za čo? Za obyčajnú almužnu! Svine zasrané! Ako pre nich mohol tak dlho pracovať? Darmo, čo ho o všetko odrbali a takmer pripravili o zdravý úsudok. Svine!
,,Týždeň dozadu som bola na teba nahnevaná, a teraz? Nemám slov, krajšie miesto som v živote nevidela!" jej pery boli nasiaknuté radosťou a túžbami (alebo v to aspoň dúfal), bozk, ktorým ho obdarovala v ňom vyvolal nečakané spomienky na časy, kedy si spolu užívali najviac. Boli mladí a šťastní. A hlavne nemali dieťa. Mohli si užívať celé dni a noci, a občas to tak naozaj aj bolo. Vtedy bolo všetko inak. ,,Nehovoril som to?" pozrel na Daniela, ktorý sa tiež usmieval. Po bolesti hlavy zrazu ani stopy.
,,Hovoril, ocko," podišiel k nemu Daniel a objal ho okolo pása tak silno, až Petra na chvíľu zamrzelo, čo mu v minulosti spôsobil. Úbohý malý chlapec. Za nič nemohol, za nič...
,,A ukážeš nám aj vnútro? Alebo tu budeme len tak postávať a obdivovať všetku tú krásu naokolo?!" vytrhla ho z myšlienok Anna, tentoraz objímajúca ho spredu. ,,Ale samozrejme, ideme," rázne prikázal, ,,a zoberte len potraviny, pre zvyšok sa vrátime neskôr."
Od auta k domu to bolo len pár metrov. Čím boli však bližšie, tým viac si Peter uvedomoval, v akom schátralom stave sa ich nové útočisko nachádza. Bude treba odviesť veľa práce, než ho dostane do stavu, v akom sa dom nachádzal kedysi (samozrejme, tentoraz v o dosť modernejšom pojatí). Ale on to dokáže. Spolu to dokážu.
Dom pôsobil skutočne staro. Aby aj nie, veď bol pomaly rovnako starý ako Titanic a nechýbalo veľa, a bol by aj v rovnakom stave. Vonkajšia farba stien, kedysi vyžarujúca jasne modrou farbou, bola rokmi a slnkom vyblednutá a na mnohých miestach značne poškodená. Keď sa tak na to Peter pozeral, mal sto chutí vytiahnúť z
vrecka neexistujúci notes a začať doň čarbať poznámky o všetkom, čo bude treba vylepšiť. Bod číslo jedna – strecha. Ak bolo na dome niečo na spadnutie, bola to práve strecha. Jej šedivý povrch pozostávajúci zo stoviek štvorcových šablón, na mnohých miestach zarastený akýmsi machom, či čím, bol prehnutý a na veľa miestach chýbala škridľa. A to mohol byť skutočne veľký problém, pretože strecha bola postavená z eternitového materiálu, inak povedané azbestu – ktorý mal údajne spôsobovať rakovinu, ale kto vie, či je to pravda.
Dom bol kvádrového tvaru, postavený na spôsob starých domov. Spredu, od jediného prístupného terénu (z troch strán bol ponorený do lesa) však vyzeral ako kocka. Po jeho prednej strane sa nachádzalo štvoro okien a jedny dvere. Pred nimi nízka betónová terasa, na ktorej ako malý sedával v kresle a čítaval knihy, ktoré mu starý otec vždy priniesol z mesta (sebe priniesol fľaštičku pálenky, alebo starodávne cigary, či tabak). Nikdy nezabudne na časy, kedy sa len tak pohojdával v húpacom sa kresle a čítal hororové knihy Stephena Kinga až kým slnko nezapadlo (keby ešte žila stará mama, určite by mu také knihy nedovolila, tá mala vždy pochopenie len pre rozprávky). Na terasu viedli tri páry úzkych, betónových schodkov.
Daniel sa po nich rozbehol s takým entuziazmom, že bola Anna donútená po ňom hlasito zakričať. Určite ho videla na zemi. S rozbitou hlavou. Ale veď on si hlavu nerozbíja pádmi k zemi, ale...
,,Aký som manžel?" pevne stisol jej vlhkú dlaň. Potila sa. Takmer ho to vzrušilo. Presne toto na nej odjakživa miloval najviac. Keď sa potila. A hlavne, ak to bolo kvôli nemu. ,,Ten najlepší na svete! Milujem ťa!" opäť ho pobozkala. ,,Tak veľmi ťa milujem, láska."
Pre ten úsmev takmer zabudol, ako ju ešte mesiac dozadu z duše nenávidel. Ale za to mohol ten prekliaty alkohol, nič viac. Nebola to jeho vina. Jeho rozhodne nie...
,,Aj ja teba, neskutočne moc," pretiahol ruky okolo jej pása a v silnom objatí si ju pritiahol k sebe. Bol znovu pri jej perách, túžil sa im venovať, ako už dávno nie. Jej celej, ako už dávno nie. Tak dlho mu odopierala, po čom túžil. Príliš dlho a on má chuť. Tak veľmi ju túži...
,,Ale, ale, zdá sa, že niekto tu má chuť," zahryzla sa do spodnej pery. Vždy vedela, čím ho vzrušiť, a keď prišlo k istému, ani raz nezaváhala použiť svoje najpresvedčivejšie zbrane. Bohužiaľ, tú hlavnú zbraň, ktorým ho vždy dokázala položiť na lopatky, skrývala niekoľko mesiacov. A jemu neostávalo nič iné len trpieť. Alebo vyháňať svojich démonov z tela po svojom, za pomoci svojich rúk a tvrdého porno filmu. Ale o tom sa nikdy nesmie dozvedieť, nikdy...
,,Máš pravdu, mám, a obrovskú," pošepkal jej do ucha, pevne ju stisol za boky a sledoval ako jej na tvári nastupuje červeň. Potešilo ho to, no presne to isté aj čakal. Napokon, on tiež mal pár zbraní, ktoré jej takmer pokaždé dokázali rozklepať stehná. Ale tak ako ona, aj on mal svoju najúčinnejšiu zbraň mimo prevádzky. Žiaľ, už asi nikdy ju v rozkroku nerozochveje tak ako pár rokov nazad, keď sa jej stehná triasli pri orgazme nekontrolovateľnou rýchlosťou. Bolo to v časoch, keď len jej vzdychy mu dokázali nahnať krv do miest, kam by sa nemali vlievať príliš často. A pokaždé ho prinútili stvrdnúť ako skala. Teraz to bolo preč. Všetko z toho. Nezostávalo nič iné, len nazvať to pravým menom, staré dobré časy. ,,Myslíš, že by sme dnes nemohli...?" pohladkal ju na chrbáte. Jej úsmev razom vychladol.
,,Sotva sme prišli, a ty opäť myslíš len na to jediné," nepáčil sa mu jej tón. Nemohol za to, že ona na to nemá chuť. Kto jej za to môže? On veru nie!
,,Je to už tak dávno," cítil ako mu ruka kĺže nadol jej chrbátom, nižšie a nižšie, až sa napokon stratí pod pod nohavicami. ,,Zlato, nie," vzdychla nahlas. To už jeho ruka prešla zozadu dopredu. Bol už tak veľmi blízko, tak blízko. Už ju cítil. Cítil, ako vlhne (či skôr v to dúfal).. ,,Nie!" odrazila jeho vášeň a rázne vytiahla ruku zo svojho rozkroku. ,,Si ako malé dieťa!" chrstla mu do tváre.
,,Len mám svoje potreby, to je celé," pozrel chladným pohľadom do Aniných už tak studených očí a nervózne si pretrel suché ústa rukou. ,,Myslím, že ty máš viac potrieb," prisypala soli do rany a rozbehla sa za Danielom (kde je Daniel?).
Chvíľu sledoval ako ho opúšťa, hoci dobre vedel, že v skutočnosti ho opustila už veľmi dávno. Nebyť Daniela, už dávno by boli rozvedení. K čertu s ňou! K čertu s oboma!
