,,Ale pošťal to pes!" zaklial nahlas Peter, keď sa mu dažďové kvapky začali nečakane rozbíjať o bezvlasé temeno hlavy. Jeho slová však pohltil nebezpečne blízko znejúci hrom.
Ako keby nestačilo, že sa vonku rozhodli všetci čerti ženiť, ešte aj toto! Pretrel si mokré čelo a zložil okuliare, cez ktoré už takmer nebolo vidieť ani na meter. Presne pre toto neznášal dážď. Vždy mal od neho úplne zaprasené okuliare a to ho privádzalo k šialenstvu. Aj keď túto noc si nebol tak úplne istý, či je to práve lejakom, kvôli ktorému sa mu varí krv v žilách.
Stál nad bazénom, ktorý sa napĺňal vodou. Možno ho nakoniec ani nebude treba napustiť, pomyslel si a pretrel rukou pery.
Bol premočený od hlavy až po päty a napriek tomu mal pocit, že ich má suché. A hrdlo tiež. Kiež by mal po ruke niečo, čím by ho trochu zavlažil. Taký Jack Daniel's by vôbec nebol zlý, ale vzhľadom na situáciu a stiesnené podmienky by mohol postačiť aj taký Captain Morgan, ideálne Commemorative Blend edícia. Áno, presne to je to, čo by jeho hrdlo teraz potrebovalo.
Ale veď ty nepiješ! Ozvalo sa niečo, čo mal hlboko ukryté vo svojom vnútri.
Nepil, to bola pravda. Odolával už niekoľko mesiacov a zatiaľ sa mu to úspešne darilo. No keď pomyslel na tú chuť a pocit, ako sa mu prelieva ústami kvalitné pitie, cítil sa ako malý chlapec, pred otvorením svojho kinder vajíčka.
Jeden jediný hlt by ho určite nezabil. Alebo áno?! Veď už nie je závislý! Isto by sa dokázal udržať na uzde. Ale čo ak nie?! Poznal sa veľmi dobre, na to, aby vedel, čoho je schopný v spoločnosti obľúbenej pijatiky. A občas sa toho aj bál. Bol to práve alkohol, ktorý ho takmer pripravil o rodinu, a nedovolí, aby sa to stalo znovu. Nemohol si to dovoliť. Anna je stále na pochybách, či urobila dobre, keď sa k nemu aj na protest svojej milovanej mamičky (ním nenávidenej) vrátila a zabudla na to, čo jej urobil. A tiež Danielovi. Lenže odvtedy prešlo niekoľko mesiacov. A s pitím bol koniec. Čakal ich nový život, tu na dome. Hoci o tom ešte Anna ani Daniel nevedeli. Už čoskoro sa to dozvedia.
Obloha nad ním, posiata nekonečne sa ťahajúcimi oblakmi, trikrát zažiarila v temnote a kdesi v diaľke udrel do lesa hrozivo vyzerajúci blesk.
Ten rámus ho tak prekvapil, že takmer spadol. Nakoniec sa však udržal.
Nechýbalo veľa a bazén pod ním bol takmer zo štvrtiny naplnený vodou. Sledoval, ako sa pomaličky vypĺňa vodou a na jeho hladine plávajú rôzno farebné listy, staré ako minulá jeseň.
Čo to vlastne robí? Spýtal sa zrazu sám seba. Takmer už zabudol. Naháňa kozy, ktoré si vedia otvárať okienka na latrínach. ,,Decko jedno poplašené," odfrkol a znovu -po tretí raz- obišiel celý dom. Žiadnu kozu však prekvapivo nenašiel.
,,Vraj koza, to určite! Čo to bude nabudúce? Jednorožec, ktorý si sám otvára dvere?!"
Peter niekoľkokrát prikazoval Anne, aby Danielovi nedovolila pozerať na horory. Obzvlášť na tie, ktoré boli natočené na motívy Stephena Kinga – napríklad Osvietenie. Alebo To. Lenže ona nie. Daniel bol pre ňu niečo ako boh. Zniesla by mu aj samotné modré z neba, keby mohla. Hus jedna ohlúpená! Potom to tak aj vyzerá. Ich dokonalý syn si vymýšľa zvieratá s ľudskými schopnosťami. Ešte, že ho tá koza nepozdravila, ale to už by bola silná káva. Za to by musel potrestať aj jeho, nie len Annu.
Naraz k nemu z lesa doľahlo akési prasknutie. Zrejme niekto pristúpil vetvu, pohodenú na zemi, a tá praskla.
Okamžite sa strhol a dal do pohybu. Mokrý ako čvach a s okuliarami uloženými vo vrecku, nebojácne kráčal k čiernemu lesu.
Bum! Tvár mu osvietil ďalší blesk. Len pár sekúnd na to sa zem zatriasla v zlovestnom hrmení.
Predstavil si horor, v ktorom on ako hlavný antagonista –mäsový vrah- kráča opusteným lesom za svojimi obeťami, pravdepodobne tínedžrami, ukrývajúcimi sa pred ním v hlbinách lesa. Samozrejme drží pevne v rukách smrtiacu zbraň, napríklad sekeru alebo niečo také, vďaka čomu by tým hajzlíkom upravil fasádu.
Ďalší blesk a ďalšie zahrmenie.
A opäť to praskanie. Ako keby niečo prechádzalo lesom. Alebo niekto?
Bol už takmer vo vnútri, keď z kríku, len meter od neho, vyskočila vyplašená srna a on sa mykol ako tá obeť, ktorú by nečakane objavil vrah.
,,Hlúpe zviera! Bodaj by si do rána uhynula!" zakričal na ňu. Ako keby ho počula.
Možno toto Daniel videl. Srnu. Boh vie, či vôbec vie rozoznávať zvieratá. Isto to to bola tá srna! Tým si bol presvedčený.
Ale no tak, Peter, priznaj si konečne, že je to aj tvoja vina.
Bol to ten zlovestný hlas, ktorý dúfal, že už nikdy nebude počuť znovu. Snažil sa ho v sebe umlčať, no prišli chvíle, kedy to jednoducho nedokázal. A minulosť nad ním opäť raz zvíťazila.
Akého si si ho vychoval takého ho máš! Ja som ti hovoril, buď na neho prísnejší. Je to len decko, no len do času. A čo vyrastie z decka, ktoré jeho otec nevytrestá? No? Nevieš?! Tak ja ti teda odpoviem. Vyrastie z neho nevychovaný gauner. Bastard, ktorý si myslí, že nie je nad neho. Možno to bude znieť kruto pretože je to len dieťa, jahňa božie či ako sa to hovorí, veď vieš, tie sračky. No pravda je taká, že to je len maska. Maska nevinnosti, ktorú treba zhodiť. Čím skôr, tým lepšie. Dobre vieš, čo sa stane ak zlyháš, že áno? Už si to videl.
,,Drž už hubu!" zakričal do vetra.
Videl si to na svojej sestre a tiež na matke. Na vlastné oči si sledoval, ako som ich musel napraviť. Ako som ich musel potrestať.
Zatvoril oči a dlaňami si zakryl uši. Nič však nepomáhalo. Akoby v tej chvíli dážď zrazu utíchol a hromy sa stratili v ďalekých horách. Hoci to tak v skutočnosti nebolo.
Stále počul ten hlas. Prihováral sa k nemu z minulosti a nútil ho urobiť niečo, čo sa mu z celej duše priečilo.
Medzi nami dvoma nie je až taký rozdiel. A ty to dobre vieš. Stačí len aby si sa konečne vzchopil, Peter. Buď chlap! Nasaď si konečne znovu gule, ktoré ti Anna po svadbe strhla a dokáž, že si mojím synom! Skôr či neskôr ich budeš musieť napraviť.
To dobre vieš. Cítiš to. Cítiš to už príliš dlho...
,,Tak už prestaň! Drž už, kurva, tú svoju hubu!!!" kričal zlostne do vetra.
Je tam, kde som ju zanechal. Tak osamotená, tak nevyužitá. Čaká len a len na teba, Peter. Chce sa hrať! Chce sa hrať!
A potom, len tak z ničoho nič stíchol. A Peter znovu počul zvuk padajúceho dažďa a udierajúcich hromov, ktoré sa v nepravidelných intervaloch vracali spolu s bleskami, osvetľujúcimi jeho tvár.
Bol preč. A jemu s uľavilo.
Nie však na dlho. Po chvíli si totiž uvedomil, čo tým chcel povedať.
Keď vošiel do kôlne, pocítil akúsi zatuchlinu. Zrejme hnijúci potkan alebo niečo také. Po tme nahmatal vypínač a zasvietil.
Vnútro drevenej kôlne vyzeralo presne tak isto, ako keď ju navštívil naposledy. Nič sa nezmenilo. Všetko bolo tak, ako to tu zanechal jeho otec.
A ona tiež. Ležala na svojom obvyklom mieste. Osamotená a smutná.
Na moment sa mu zazdalo, že sa na neho usmieva. Jeho otec mal napokon pravdu. Chcela sa hrať.
