,,Tak poď! Len si poď vziať svoje cukríky. Ja viem ako veľmi po nich túžiš. Môžeš ich mať. Úplne všetky. Môžeš ich lízať celú noc. Nikomu to nepoviem. Prisahám. Ani mamičke. Nikto sa to nedozvie, tak sa už neboj a poď si po cukrík."
,,Nie! Nič od vás nechcem. Bežte preč lebo to poviem ockovi. O chvíľu sa vráti.."
,,Ale, nehovor. A kde máš ocka? Kde len je? Pretože ja tu žiadneho ocka nevidím. Len teba. Tak už pooď.." začal sa rýchlo približovať.
Daniel nevedel, čo urobiť. Šokovane sledoval ako sa ten strašidelný chlap približuje, s rukou v rozkroku a drží si tú vec.. a kričí na neho: ,,Tak už poď. Čakajú. Chcú byť na tvojom jazyku. Oni čakajú..Tak veľmi a netrpezlivo.."
Kiež by tak mohol zabudnúť na tú noc. Lenže nemôže. Nejde to. A pokaždé, keď si so slzami v očiach spomenie, vybaví sa mu niekoľko vecí súčasne: Smiech. Ten otrasný smiech, ktorý ho prenasledoval až do tej opustenej maštale. Ha ha Ha. V hlave ho počuje stále. Nechce z nej odísť. Je mu tam dobre. Ha ha ha. Ten šialený smiech, na ktorý sa zobúdzal niekoľko ďalších nocí. A ten strašný, chorobne (ako u ocka) znejúci hlas, ktorý si ho nakoniec našiel, keď už sa nemal kam ukryť, keď už nebolo kam ísť, keď už sa Daniel dostal do slepej uličky a ku dverám na konci tej hroznej budovy, cez ktoré si myslel, že sa dostane von.
,,Neboj sa ma. Ja ti neublížim. Som kamarát. Chcem ti len pomôcť. Od toho predsa kamaráti sú. Aby si pomáhali."
Keď k nim podišiel a zistil, že sú zamknuté, myslel si, že to je jeho koniec. Otočil sa a zazrel jeho tieň, plaziaci sa k nemu temnotou nočnej tmy, len na niektorých miestach prerušenej úzkym pásikom mesačného svitu, ktorý do budovy vnikal štrbinou v streche, a načúval ten smiech. Ten hrozný smiech. Bol čoraz bližšie. Počul ho. Cítil ho. Cítil ho celého. Smrdel presne ako ocko vždy keď bol chorý. Možno ešte viac.
Približoval sa. Bol čoraz bližšie...už ho videl. Vystúpil z temnoty stále sa smejúc a zložil z hlavy kapucňu. Až teraz mu Daniel konečne uvidel do tváre. Do tej špinavej tváre posiatej desiatkami uhrov, s nosom až neprirodzene veľkým a očami čiernejšími než samotná noc.
Anjeliček môj strážniček, začal sa v tichosti modliť, dúfajúc, že ho niekto tam nahore, ako to hovorievala mamička, vypočuje a pomôže mu.
..ktorý si na nebesiach....
,,Viem, že si tu. Mne sa neskryješ. Cítim ťa. Cítím tú nevinnosť."
Zatiaľ ho nevidel, no Daniel jeho áno. Krčil sa v tom najtemnejšom a najpodradnejšom kúte celej budovy, sediac na zemi, opierajúc sa o olúpanú, studenú a čiernu stenu, ktorá vyzerala ako po dávnom požiari a modlil sa.
...opatruj moju dušu..ako vo dne tak i v noci..
,,Už som takmer pri tebe. Poď sa hrať. Ja ti neublížim.. Len si spolu zahráme takú hru.."
...buď mi stále na pomoci..
,,Tak už sa mi ukáž. Ja si ta nakoniec aj tak nájdem. A potom..A potom..Ha ha Ha. Potom sa budeme hrať. Áno, ha ha, budeme sa hrať."
...Anjel boží, strážca môj, prosím ťa vždy pri mne stoj.."
A v tom ho tam konečne zazrel – krčiaceho sa čo najnenápadnejšie na zemi a potichu nariekajúceho.
,,Neboj sa ma. Neublížim ti. Bude sa ti to páčiť. Všetkým deťom sa to páčilo. Budeš lietať."
Tú noc však nelietal. A nepáčilo sa mu to. A čo bolo na tom celom najhoršie, nikto pri ňom ten večer nestál. Nikto mu nepomohol. Mamička klamala. Všetci klamali. V okamihu, keď sa to stalo vôbec nelietal. Padal. A padal na miesto, na ktoré už nikdy viac nechce padnúť znovu.
Pokaždé, keď si na to so slzami v očiach spomenie, vybaví sa mu niekoľko vecí súčasne. A jednou z nich sú jeho ruky. Tie čiernotou a akousi hnilobou napáchnutou špinou, ktorá, keď si na to Daniel spomenul neskôr, usúdil, že sa hádam ani nedá zmyť. Mal pocit, že ju nemá len na sebe, ale aj vo vnútri. Že sa nachádza hlboko pod jeho pokožkou a pomaly, ako mŕtve zviera v ňom hnije. A on s ňou. Ako keby žil a umieral zároveň. Akoby tá špina bola jeho súčasťou a on bez nej nemohol žiť.
Ale tie dotyky. Tie hrozné dotyky dlaní, ktorými sa ho v tú noc dotýkal, keď ho tam našiel. V tme a úplne bezbranného. Plačúceho. Prosiaceho. A potichu sa modliaceho.. Na tie dotyky nezabudne nikdy. Tým si bol istý už vtedy. A na jeho bradu tak isto nie. Tú, hustú čiernu bradu, zapletenú a zlepenú. Neumývanú zrejme niekoľko týždňov. Možno rokov. Bradu, ktorá sa v jednom okamihu dotýkala Danielovej tváre. Tú, ktorá sa mu zlepenými fúzami dotýkala tela. Tú z ktorej bolo cítiť niečo, čo sa ani nedalo popísať. Tú, ktorá Danielovi pripomínala húsenice. Škaredé chlpaté húsenice čiernotou sa naťahujúce k jeho telu. Volajúce jeho meno. Poď sa hrať. Zahráme sa takú hru. Poď sa hrať. Húsenice, ktoré v temnote noci ožívali a tancovali mu na pokožke a tancovali. A smiali sa. A. A.. Niečo, čo Danielovi obrátilo život naruby. Tak ako tá noc. Hoci sa na to snažil neskôr zabudnúť. Na všetko z toho. A hlavne na toho bezdomovca, ktorý sa chcel hrať. Nič viac. Len hrať. Hrať.
Na druhý deň zavčasu ráno (vonku bola ešte tma) ho tam našli ockovi kolegovia. Údajne. Presne si to už nepamätal. Vlastne, až na toho človeka a to, čo mu urobil, si pamätal len omrvinky. Ale vie, že ho bolelo celé telo. A bol silne podchladený. Keď na to tak spätne teraz pomyslel, možno mal aj zápal pľúc. Do nemocnice ho však ocko nevzal. Nechcel, aby niekto zistil, čo sa mu stalo. A už vôbec nie mamička. Chcel, aby to mamičke nepovedal. Nič z toho čo sa stalo.
,,Nič z toho sa nestalo, rozumieš mi? Nechceš predsa aby mamička plakala, že nie?" povedal mu v to ráno chorý ocko, ktorý kríval na jednu nohu (tvár červená ako koberec, ktorý mali v tom čase v obývačke) a koktal. ,,Musíme o tom mlčať. Nikto sa o tom nedozvie. Dohodnutí?" rozhodol vtedy za neho.
A tak mlčali. A mamička sa to nikdy nedozvedela. Nikto okrem ocka a jeho kolegov sa to nikdy nedozvedel. Ostalo to Danielovým tajomstvom. Tým, ktoré by najradšej vymazal zo svojich spomienok. Lenže to nešlo. Toho zlého uja zo svojej hlavy už nikdy nevymaže. A to čo mu urobil už vôbec nie.
Ha ha ha. Ten smiech mu hučí v hlave stále. A neprestáva. Skôr zosilňuje. Občas mu z toho ide roztrhnúť hlavu.
,,No tak, otvor, počuješ ma?!"
Prebudil sa v súčasnosti na silné búchanie na dvere.
Tá fotka, pomyslel si. Tí dvaja chlapci. Oto a jeho brat. A to družstvo. To nemôže byť len náhoda.
,,Naozaj chceš skončiť ako tvoji rodičia? Naozaj to chceš?"
Daniel ho však nepočúval. Myšlienkami sa v tej chvíli nachádzal v tej fotke – pri družstve, kde sa to celé odohralo. Vtedy bol mladší. S dlhšími blond vlasmi pohodenými do ofinky. S červeným tričkom pod bundou.
Červená a modrá. Jeho najobľúbenejšie detské farby. Jeho supermanovské farby. Ako dieťa nenosil tričká žiadnej inej farby. Len červené a modré.
Červené a modré. Dvaja chlapci. To družstvo. Nešlo mu to do hlavy. A potom, si všimol niečo ďalšie. Niečo, čo mu zamotalo hlavu ešte viac.
Tí chlapci na fotkách vyzerali úplne rovnako. Ako dvojičky. Vyzerali presne tak isto ako Daniel v tú noc, keď sa mu to stalo.
