Všetko bude v poriadku. Tú vetu zrejme počul každý z vás.
Všetko bude v poriadku. Hlavne sa ničoho neboj. Všetko dobre dopadne. Ako klamlivá môže byť jedna obyčajná veta.
Keď som tú štetku zhodil na zem k tomu jej mrzáckemu manželovi a Oto oboch zviazal lanom, kričala tá úbohá, špinavá fľandra na syna presne túto vetu: Všetko bude v poriadku. Vraj sa nemá čoho báť.
No áno, lenže pravda bola taká, že sa mal čoho báť. Alebo skôr koho.
Sám som tú vetu ako dieťa párkrát započul. Vtedy ma máti utešovala, že mi už otec neublíži. Že viac na mňa nesiahne. V tej dobe nám už tak nejak bolo jasné, že nech sa to s našou rodinou skončí akokoľvek, bude to zlý koniec. Aj keď sme si to nechceli pripustiť nahlas, to viete, lebo my sme niekto, ako to rozprával náš otec, keď ešte nechlastal trápny repák v tom najotrasnejšej a najžobráckejšej krčme v okolí. No áno, niekoľko rokov som mal šťastné detstvo. Vážne. Lenže potom sa to posralo. Akoby z ničoho nič. A sračky, ktoré nám začali padať na hlavu, boli príliš ťažké, než aby sa z nich človek mohol dostať. Máti to pochopila ako prvá a radšej odišla. Kiež by som bol vtedy odišiel s ňou. Volala ma. Lenže ja nie, ja som si zvolil inú cestu. Cestu spoločnej domácnosti s alkoholikom, tyranom a neskôr aj incestným pedofilom. Taký bol môj drahý otecko. Alebo aspoň to, čo sa z neho stalo potom. Ten starý zmrd. Keby som mohol zabíjal by som ho stále, v jednom kuse do neho kopal, zatiaľ čo by sa mu z hlavy valila krv a z jeho úst vychádzali slová ako: prosím alebo už dosť, som predsa tvoj otec, či podobné sračky. Otec. Môj otec. Ten starý zmrd bol naozaj mojím otcom. Teda až do chvíle, kedy som vybuchol (a to doslova), využil toho, že je totálne spitý na sračky, a prerazil mu hlavu krompáčom. To ste mali vidieť, ľudkovia moji. Krv striekala na všetky strany a pomaly stekala zo všetkých možných stien a dokonca aj na moju tvár. Pamätám si, ako som otvoril ústa, vyplazil jazyk a pokúsil sa zistiť, ako chutí smrť vlastného otca. A viete čo? Naozaj chutila. Lepšie ako ten najlepší dezert na svete. Prisahám na toho mŕtveho zmrda. Ten pocit bol tak silný, že mi stvrdol. Ako tak som tam postával, cítil som ako sa mi vydúvajú rifle a môj kolík (ukážeš mi svoj kolík, Oto? Som predsa tvoj otec. No ták. Som predsa tvoj otecko..tvoj milovaný otecko..) tvrdne až sa napokon premenil na skalu. Dodnes si presne pamätám ten jeho pohľad v očiach, svetlo, ktoré mu vyprchávalo z tela spolu s krvou.
Krátko predtým, ako konečne skapal, sa trepal na zemi. Hlavne v dolnej časti tela. Nohy sa triasli ako keby mal nejaký záchvat alebo čo. Prišlo mi to vážne vtipné. Tak vtipné, až som sa nahlas rozosmial. Môj drahý otecko v tej chvíli vyzeral ako kapor na vianočnom stole. Umieral dlho, viem to pretože som tam po celý ten čas postával pri ňom. A užíval si to ako ešte nič predtým. A keď na mňa naposledy pozrel, s tvárou ponorenou vo vlastnej krvi, a hlavou, v oblasti temena prederavenou oceľovým hrotom vlastného nástroja (tak už makaj, chcem to uhlie mať do večera upratané!), usmial som sa na neho a povedal mu: ,,To bude v poriadku. Ničoho sa neboj. Všetko bude v poriadku."
Možno si teraz hovoríte, aký som necitlivý hajzel. Netvor bez duše. A myslíte na to, že by ste ma najradšej posadili na elektrické kreslo a s úsmevom na perách sledovali ako ma tých dvetisíc tristo voltov škvarí zaživa (za predpokladu, že by si Slováci také kreslo mohli vôbec dovoliť). Zrejme by som chvíľu kričal. Nie však dlho. Pod náporom bolesti, ktoré by mi elektrika vedená do mozgu (cez hlavu) a do nôh spôsobovala, by som čoskoro upadol do bezvedomia. Teda, dúfam. Máloktorý človek túži zažiť na vlastnej koži, aké to je opekať sa zaživa. A to nehovorím o tých vedľajších efektoch popravy ako napríklad krvácajúce oči, urinácia alebo defekcia. Že neviete, čo tie veci znamenajú. To je v poriadku. Tiež som to nevedel. Ale natoľko ma to zaujímalo, že som si to musel naštudovať na internete. To viete, wikipedia. Možno by mi tiež vypadli očné buľvy. Tá predstava mi vždy prišla vtipná. Len si to predstavte, umierate ukrutnou bolesťou a v tom vám vypadnú oči na zem. Roztekajúce sa ako vajíčko na panvici. Nie je to úžasné? Toto ma na tom vždy fascinovalo asi najviac. A tiež to, akú bolesť to asi môže spôsobiť.
