Netrvalo ani päť minút, čo sa vrátila do domu a dovtedy jasno-modrú oblohu zrazu pohltili čierne, temne vyzerajúce oblaky. Mesiac sa stratil v temnote, noc na sekundu ožiaril blesk a chvíľu na to kdesi nablízku uderil dunivý hrom.
Stála v kuchyni s rukami opretými o okraje kuchynského drezu, pozerajúc do okna, ktoré z vonkajšej strany už nebičoval len vietor, ale tiež dažďové kvapky. Les pred ňou znovu na moment zažiaril a potom sa stratil v tme.
Teraz to bola ona sama, kto ju pozoroval. Jej vlastný odraz na skle, odraz zúfalej manželky, ktorá má slzy na krajíčku, tak ako aj nervy.
Všimla si, že po skle pomaličky steká krv. Bol to len odraz jej úst a natrhnutej pery, ktorá krvácala, nič viac, no napriek tomu ju to vystrašilo. Nechcela, aby ju Daniel videl takto a predsa. Sedel priamo za ňou a pozoroval jej chrbát. Cítila to, cítila na sebe jeho oči. A možno aj strach, ktorý z neho vychádzal. Áno, ten cítila taktiež, bola si tým takmer istá.
,,Ocko zasa ochorel, že mamička?"
Tá otázka preťala ticho ako hlasitý výdych, ktorý zo seba vydala krátko na to.
,,Neboj sa, všetko bude fajn, bubo," pokúsila sa zaklamať vlastnému synovi.
Keď sa však otočila a na tvári mu uvidela smutný výraz dieťaťa, ktoré si uvedomuje, že s jeho rodičmi niečo nie je v poriadku, pocítila v očiach ďalší nával sĺz. Tentoraz ich už nedokázala zastaviť.
Podišla k nemu a čupla si. Rukou pohladkala jeho malú hlavičku a na chvíľu sa jej zazdalo, že sa konečne usmieva. Lenže Daniel sa neusmieval, ako by aj mohol, po tom, čoho sa stal pred malou chvíľou svedkom. Úbohý malý chlapec, pomyslela si. Nezaslúži si takýto život. Preboha, veď je to len malé dieťa. Prečo musí tak veľmi trpieť?!
,,Občas sa ocka naozaj bojím," dostal zo seba nevinným a napriek tomu roztraseným hláskom.
Na moment zaváhala, ako zareagovať. Povedať pravdu, či len ďalšiu lož? Nakŕmiť syna falošnými útechami o tom, že jeho otec je v poriadku a že by nebol schopný mu ublížiť? Alebo zo seba vychrliť krutú pravdu, ktorá mu zničí život? Akokoľvek by sa rozhodla, obe odpovede boli nesprávne.
,,Tvoj ocko ťa miluje. Napriek tomu, že to tak občas nevyzerá," pobozkala ho na ľavé líce.
Nenávidí ho. Rovnako ako nenávidí aj ju. A nech sa tvári hoci ako presvedčivo, že to s tým novým začiatkom myslí vážne, neverí mu. Od začiatku mu neverila. Je to len hra. Chce ich dostať do šachu. Vyhrať nad nimi. Ale ona mu na to nikdy neskočí, ona veru nie.
,,Lenže občas hovorí, že ma musí napraviť, pretože neposlúcham. Ale ja poslúcham, vždy som poslúchal. Ty to predsa vieš, mamička, ty to vieš."
Mala by niečo povedať. Nájsť vhodné slová, no tie neexistovali. A ak aj áno, v tej chvíli sa premenili na slzy a rozprskli sa na tvrdej kuchynskej dlážke na milión malých častí. Presne tak ako jej duša. Akoby mala v sebe zapichnutý hrubý a ostrý nôž, ktorý nie a nie vytiahnúť. Umierala za živa a pomaly a nikto jej nemohol pomôcť. Ako keby čakala na na moment, kedy sa nad ňou Peter konečne zľutuje a otočí v hrudi čepeľou, čím jej naruší orgány a ona bude môcť v bolestiach konečne zomrieť. Presne tak sa dnes večer cítila. Ale to synovi nemohla povedať, pretože jeho ocko im nechcel ublížiť. On by to predsa nedokázal, že? Ocko by to nedokázal...
,,Viem, zlatko. Si ten najlepší syn na svete a ja ťa neskutočne veľmi ľúbim. A vždy ťa budem ľúbiť. Prisahám," pobozkala ho a keď sa odtiahla zazrela na ústach malý úsmev.
,,Mamička, ty krvácaš," prešiel malým prstíkom po jej spodnej pere.
,,To nič, zlatíčko," pokúsila sa o falošný úsmev.
,,To ocko, že? To on ti to urobil?"
Mlčala. ,,Nebolí ťa to?"
Bolelo ju veľa vecí – spomienka na dávnu nedeľu, kedy pocítila na chrbáte tri ostré rany Petrovho biča, len preto, že neurobila sviečkovú. Ďalšia na to, keď sa raz vrátila z poobednej zmeny a našla Daniela, vtedy len štvorročného, ležať na červenom obývačkovom koberci nahého, s telom posiatym dlhými fialovými pásmi. Plačúceho niekoľko hodín v kuse.
,,Utíš si toho malého pankharta, lebo ti prisahám, že keď tam nabehnem ja, utíchne hneď!" zakričal na ňu vtedy Peter z vedľajšej izby. Ležal na starej pohovke v kuchyni a v ruke držal fľašu od piva. Samozrejme pozeral šport. Zrejme ho Daniel vyrušil a tak musel byť potrestaný, ako to Peter vedel označiť.
Jedného dňa, to bol Daniel ešte úplne maličký, sa rozplakal uprostred noci. Peter, celý rozzúrený, že sa musí venovať synovi a nie jemu, vyskočil z postele a začal kopať do kočíka. Snažila sa ho zastaviť, no bol ako besné zviera. V zápale akéhosi hnevu, ktorý mu vychádzal z očí, rúk a nôh sa naraz ocitla na zemi. Samozrejme, jeho vinou. Než sa stihla postaviť bol kočík prevrátený. A malý Daniel ležal na zemi a plakal. V ten večer s ním utiekla k mame a nechala Petra niekoľko týždňov osamote. Zhruba o mesiac neskôr sa k nej priplazil ako zbitý pes a prosil o odpustenie. A napriek tomu, že sa ju mama snažila presvedčiť, aby sa s ním rozviedla, urobila tú najväčšiu chybu zo všetkých – odpustila mu.
Všetky tieto spomienky ju boleli. Nie nejaká hlúpa rana na spodnej pere. Ako by sa im vôbec mohla rovnať?
,,Myslíš, že sa ocko niekedy vylieči?" pozrel do jej uplakaných očí.
Odpoveď z nich priam sršala, no jeho nevinná, detská povaha ju ešte nebola pripravená vidieť.
,,Áno, zlatko. Verím v to, že sa ocko vylieči. A teraz by si mal ísť do postele, je príliš neskoro."
,,Ale ja sa bojím spať sám," rozplakal sa jej Daniel v náručí.
Za oknom sa opäť zablýskalo. Do neďalekého lesa udrel ničivý hrom.
,,Bojíš sa tej búrky, však?"
,,Zdalo sa mi, že v izbe niekto stojí nado mnou. A nebola si to ani ty, ani ocko."
Annu pri tej predstave striaslo. Mohlo to byť aj ďalším nečakaným úderom hromu, no tým to nebolo. Tým si bola istá. Sama vedela, že s týmto domom niečo nie je v poriadku. A v tom sa jej vybavila povala a to, čo tam našla.
,,V tomto dome sme len my traja, zlatko. Ja, ty a ocko. Nikto iný."
,,Ale ja som tam niekoho naozaj videl," hodil sa okolo jej ramien. ,,Lenže potom som zaspal...a zobudil som sa, až keď som potreboval ísť na toaletu."
,,Istotne to bol len nejaký sen. Som o tom presvedčená."
,,Nemôžem spať s tebou a s ockom?"
V tom si spomenula na Petra. Kam sa vlastne podel? Je ešte stále vonku? A ak áno, čo tam robí?
,,Dobre, môžeš spať s nami."
Daniel sa usmial. A nejaká časť z nej urobila presne to isté. Aj keď to nedala najavo.
Ešte chvíľu sa rozprávali a potom sa vybrali spať.
Keď prechádzali okolo Danielovej izby nakukla do vnútra – nič tam však nebolo. Len prázdnota vypĺňajúca izbu starým, zatuchnutým ovzduším.
,,Dobrú noc, mamička," povedal tíško v spálni, pobozkal ju na ústa a zatvoril očičká. Chvíľu na to zaspal.
Ešte aj potom ho škrabkala po chrbáte, presne tak ako to mal rád.
Ako ho tak pozorovala, to nevinné, anjelsky vyzerajúce dieťa, mala pocit, akoby aj ona sama odpočívala. Teda aspoň do chvíle, než sa vráti Peter a bude žiadať vysvetlenie, prečo spí Daniel s nimi. Pri najlepšom. Pri najhoršom ju bude musieť napraviť.
Hneď ráno zavolá Vladovi. Musí dostať Daniela čo najďalej od Petra. Inak sa stane niečo veľmi zlé.
