Daniel ležal hruďou obrátený k tvrdej dlážke. Tvárou ponorenou do mäkkej sedačky a rukami, ktorými si ešte stále zakrýval uši, dúfal, že to konečne skončí. Že sa prebudí z toho zlého sna a všetko bude ako predtým. Lenže krik jeho ocka bol tak silný a strašný, že sa nedal ignorovať. Prenikal mu do uší ako neviditeľné húsenice a zahryzával sa do ušných bubienkov nepredstaviteľnou a ohromujúcou silou.
To sa mu iba zdá. To nie je skutočné. Nič z toho sa nestalo. Len sa mu to zdá. Musí sa prebudiť. No tak. Prebuď sa Daniel, kričal sám na seba. Potápajúci sa do vlastného sveta, v ktorom neexistovalo nič len on sám a temnota všade navôkol, sprevádzaná jeho ťažkým dýchaním a akýmsi tlmeným krikom, prichádzajúcim k nemu spoza neviditeľnej steny, prosil nech to skončí.
Dlážka pod ním bola tvrdá a studená. V jednu chvíľu mal pocit, že sa ho jej chlad začína zmocňovať. Akoby mu do tela prenikali stovky studených, malých ihličiek. A zastavovali sa až o kosť.
Nie, to sa mu iba zdá. Je to len nočná mora. Nič viac. Čoskoro sa prebudí a bude pri ňom ocko a mamička, a budú šťastní. Ocko bude mať nohu opäť zdravú ako predtým.
A zoberie ho do parku. Presne ako vtedy, pred niekoľkými rokmi, keď bola mamička v práci a ocko ho zobral do parku, zahrať si futbal. Alebo pôjdu na rybačku. Tak ako kedysi. To bolo Danielovi päť rokov a príliš veľa z toho si nepamätá. Áno, ďalšia rybačka s ockom. To bude super.
Zrazu mu niečo ťažké padlo na nohu. Tupá bolesť ho prinútila odtiahnúť hlavu od sedačky. Bol späť. Späť v nočnej more, ktorá nie a nie skončiť.
Na podlahe, len kúsok od neho, ležal ocko. Snažil sa odplaziť po po štyroch, no nohy neposlúchali. Teraz už boli obe dve pokrútené do strán ako ohnuté palice. Až na to, že z týchto vytekala krv. Každým ďalším pohybom, ktorý urobil, ostala na dlážke široká krvavá čiara.
,,Ale, ale, zdá sa, že sa nám pán nepoučil," povedal ten mladší. Oto, áno Oto sa volal.
,,Presne pre toto nemám rád ľudí z veľkomesta. Nevedia, čo je to slušné správanie," ohnal sa starší pálkou a udrel ocka znovu, tentoraz do chrbta.
Ocko spadol. Kolená pod ním jemne zapraskali. Krik, ktorý zo seba vydal prinútil Daniela opäť si zakryť uši.
,,Tak už ho nechajte. Veď vám nič neurobil. Je to moja vina. Všetko je to len a len moja vina. To ja som chcela utiecť. Bol to môj nápad, nie jeho," kričala mamička.
Snažila sa dostať k otcovi, no Otove ruky boli zrejme silnejšie ako na prvý pohľad vyzerali. Nech sa snažila ako mohla, nemala najmenšiu šancu.
,,A vieš, čo na nich nenávidím najviac, Oto? To ako sa rozťahujú. Prichádzajú si sem z veľkomiest, ktoré si zaplavili tými svojimi sračkami, a myslia si, že to môžu urobiť aj tu. Ako keby im to tu celé patrilo, či čo. Prídu, postavia domy, potom prídu ďalší a tí urobia to istá. Zrazu ich je tu plné susedstvo. Plné susedstvo poondiatych paštekárov, ktorí si myslia, že nie je nad nich. Pretože oni sú niečo viac," odpľul si na ocka.
Ten to však nevnímal. Na to bol až príliš zaujatý bolesťou, ktorá vyvierala z krvavých rán na jeho kolenách. Teraz sa už neplazil. Nehýbal sa vôbec, akoby vedel, že mu to aj tak nepomôže. Zrejme tušil, že pálka si ho nakoniec aj tak nájde. A každým ďalším pohybom, ktorý urobí, každým bezúspešným pokusom dostať sa z tejto nočnej mory, sa len viac priblíži k bolesti.
,,Oni skrátka vždy musia byť niečo viac než my, obyčajní ľudia z dediny. Nemám pravdu, pane?" sklonil sa nad ockom. Ten ho ignoroval.
Ležal na zemi a chrčal, áno, chrčal, ako nejaké zranené zviera. A ten pohľad, keď mu Daniel pozrel do tváre, nevidel nič iné len korisť. Vystrašenú obeť, ktorá vie, že sa blíži jej koniec. Presne ako v tých programoch na Animal Planet.
,,Viem, že by ste mi rád utiekol, ale to sa vám nepodarí. To mi teda verte. To vám prisahám na moju mŕtvu matku. A na tú často neprisahám, viete? Bola to pekná štetka. Vážne. A podľa toho ako rýchlo stúpala na hore, zrejme poznala svoje remeslo veľmi dobre. O mojej matke vám ale rozprávať nechcem. To by bolo na dlho a určite by vás to nezaujímalo. Nie, budeme sa rozprávať o niečom inom. Čo tak o našej hre? Hm? Čo vy na to?"
Mamička sa znovu pokúsila bezúspešne vytrhnúť Otovi. Ten na ňu vydal akýsi škrekot a zhodil ju na zem. Rukou chytil za vlasy a potiahol jej hlavu aj so zvyškom tela do výšky. Mamička zakričala bolesťou.
,,Tá je ale nevychovaná," povedal Oto.
,,Dúfam, že ju máš pod kontrolou, Oto," pozrel starší na Ota prísnym pohľadom.
,,Neboj sa. Vidíš? Mám to pod kontrolou," potiahol mamičku za vlasy ešte viac a ona po druhý raz vykríkla.
,,To si hovoril aj minule. A ako to dopadlo. Takmer sme prišli o krk. A kvôli čomu? No predsa kvôli Otovej nešikovnosti."
,,Vieš, že boli na mňa dvaja. Boli v presile."
Bránil sa Oto.
,,Jasné. Štrnásťročný fagan a starý päťdesiatnik o barle. Tomu hovorím, zdrvujúca presila."
,,Aspoň som sa snažil. To nemôžeš poprieť. Robil som, čo si mi prikázal. Všetko z toho."
,,Veď dobre, dobre. Pokoj, mladý. Musím uznať, že tentoraz si sa aspoň neposral od strachu. Vlastne si si viedol celkom dobre. Ten krpatý bol mŕtvy skôr, než stihol urobiť krok. A toho starca si tiež pekne doriadil, na to, že som ti musel pomôcť."
,,Tak teda dostanem nový Xbox? Zaslúžim si ho..urobil som všetko.."
,,Ale áno, áno, dostaneš nový Xbox. Len už konečne stíchni. Máme tu ešte prácu, ak si si nevšimol."
,,Do rána už veľa neostáva," povedal Oto a mierne sa sklonil k zemi, čím mamičkina hlava padla nižšie.
,,Koľko je vlastne hodín?" spýtal sa ho starší.
Oto mu odpovedal.
,,Tak to aby sme si pohli. Presne za hodinu začneme hrať."
,,Ako hrať?" spýtala sa mamička.
Daniel jej pozrel do tváre pokrytej slzami. Ešte nikdy nevidel mamičku takú škaredú.
,,Presne o hodinu," začal znovu starší, ,,tu niekto zomrie. A bude to niekto z vás troch."
Mamička sťažka otvorila ústa: ,,Čo ste vlastne zač?"
