,,Vivaldi. Nie, nie Vivaldi. Čo tak Mozart? Alebo Beethoven? No tak, nehovorte mi, že nepoznáte Beethovena. Tak teda nič? Kto môže nepoznať Beethovena alebo Mozarta. Môžete sa hanbiť. Je mi z vás na nič, ľudkovia moji. Vážne je. Keby ste len vedeli o čo všetko prichádzate. Už ako malý som miloval vážnu hudbu a Beethovena. Vždy keď som ukázal škole vztýčený prostredník, počkal než rodičia odídu do práce a vrátil sa domov, som si z pohodlia nášho starého, rozpadávajúceho sa gauča vychutnával tú úžasnú hudbu. Hlavne Beethovena. Ten ma napĺňal priam neskutočnou eufóriou.
Bolo to tak veľmi silné. Silnejšie ako moje vzdychy pri masturbácií, ktorá sa takmer vždy skončila až jeho poslednou skladbou. Príliš silné, aby som počul klopanie nahnevaných susedov na dvere a ich vyhrážky, že povedia našim, že som poza školu. Bolo to silnejšie než chuť brať medzi zuby cecky sotva štrnásť ročnej susedky, zhodou okolnosti ich dcéry, ktorú som im za trest preťahoval v bytovkovom sklepe, vždy keď som dostal na ňu chuť. Tá vám teda bola šikovná, len čo je pravda. Kozy mala teda riadne na svoj vek. A aj celkom mokrá bola. Len keby toľko nekričala. Musel som jej upchávať ústa handrou, a keď neprestala, poriadne som ju zmlátil. Netrvalo však dlho a jej rodičia na to prišli. Tí vám z toho teda narobili drámu, to vám poviem, postavili vtedy na nohy úplne všetkých, ale niet sa čomu čudovať. Ako by ste sa zachovali vy, keby o jednej v noci našli vo svojom sklade štrnásťročné dievča, ktoré vyzerá, akoby ho niekto zdrogoval a potom znásilnil. Presne to si mysleli, a pravdu povediac, neboli až tak ďaleko od pravdy.
Pár dní na mňa všetci susedia z bytovky poukazovali prstami. Teda, aspoň vo chvíli, keď som sa nepozeral. V opačnom prípade radšej sklonili hlavu k zemi, vzali nohy na ramená a čo najrýchlejšie išli kade ľahšie. Všetci dobre vedeli, kto za tým stojí, no nikto to nikdy nepovedal nahlas. Bála sa ma. A báli sa môjho otca. Myslím, že jeho ešte viac ako mňa. V tej bytovke nemal dobrú povesť a to hneď z niekoľkých dôvodov. Tak za prvé – bol agresor. Za druhé – alkoholik. Za tretie – o niekoľko rokov neskôr mal zavraždiť vlastné, sotva narodené dieťa. Ale o tom samozrejme nevedeli. A vy tak isto nie. Vôbec ma nepoznáte. Tak teda je asi na čase, aby som sa predstavil, že? Teší ma, volám sa Daniel."
Ľudkovia moji, neverili by ste, ale pozerali na mňa ako na nejakého pomätenca. Ako na samotný záprdok spoločnosti, do ktorého by ste nechceli našliapnuť ani keby vám išlo o krk. Videli vo mne netvora, presne to videli. A čo je horšie, asi mali z časti pravdu.
Ale aby bolo všetkým jasné o čo tu ide, boli sme opäť v kuchyni. Všetci spoločne usadení za stolom, tak ako sa to robievalo kedysi, keď k vám prišli na návštevu susedia. Dobré návyky treba predsa dodržovať, no nie?
Všetci traja – tá štetka, jej milenec a aj muž, ktorý sa sotva opieral o stôl, nie to ešte držal na nohách, na mňa pozreli ako na blázna.
Já som stál pri kuchynskej linke a v rukách držal niekoľko platní, ktoré som len sotva pred hodinou objavil na ich pôde. A spolu s nimi aj ten starý, zaprášený gramofón. Musel byť pekne starý, to vám poviem, ľudkovia moji, ale na svoj účel by mal stačiť.
A tak zatiaľ čo tam tí traja sedeli potichu za jedným stolom ako za trest, ja som znášal dolu starý gramofón a platne s mojími obľúbenými umelcami. Chcel som im pred smrťou dopriať trochu kvalitnej muziky. Čo muziky...umenia! Lenže oni umenie nepoznali. A to ma nahnevalo. Veľmi ma to nahnevalo. A viete čo sa stane, keď ma niekto nahnevá, ľudkovia moji? Nie? Že neviete? Tak ja vám to teraz pekne poviem...
,,Nepoznať Beethovena by sa malo trestať. Chápete to?! Trestať!" prskal som sliny najskôr na toho mrzáka manžela, ktorý vyzeral, že by to už najradšej chcel mať za sebou, potom na jeho drahú ženušku a toho jej nabíjača, ktorý vyzeral ako z nejakej mexickej telenovely. Všetkých som poriadne vy-opľúval. A vôbec mi to nevadilo. Vôbec!!
