,,Mami, čo to znamená urobím ti to?" spýtal osemročný Daniel, keď ich auto prechádzalo okolo ružovej budovy s preblikávajúcim červeným nápisom na jednom z niekoľkých okien.
Mamička sa pozrela na ocka, zrejme chcela, aby mu to vysvetlil on. No ocko sa len usmial a opäť zamieril pohľadom pred seba, na cestu. ,,To je, zlatko, keď ti chce niekto zlepšiť náladu, tak, aby o tom nikto iný nevedel, len vy dvaja," povedala mama a jemne sa k nemu z prednej sedačky natiahla a nežne ho pohladila po ruke.
,,A tebe to už niekto urobil?" spýtal sa jej. Mamičke sa sfarbila tvár do červena, pokúsila sa čosi povedať, no slová z nej akosi nevychádzali.
,,Čo tak pustiť nejakú dobrú muziku?" ozval sa ocko a pomalým pohybom ruky začal otáčať guľatým gombíkom na palubnej doske auta.
O chvíľu na to všetci traja počúvali akúsi drsnú pesničku, ktorá Danielovi pripomínala búchanie do hrncov a zachrípnuté kričanie do mikrofónu.
Pozrel na hodinky s obrázkom Micky Mousa, ktoré dostal od rodičov minulé Vianoce. Ukazovali šesť hodín. Každú chvíľu by tam mali byť. Ocko tvrdil, že cesta tam trvá tri a pol hodiny, a oni boli na ceste už takmer štyri. Jasne, chvíľu stáli. Mamička trvala na tom, že sa musia zastaviť niekde v obchode a nakúpiť si. Ocko s jej nápadom príliš spokojný nebol, ale nakoniec ju poslúchol (ako vždy). Zastavili sa V Žiline v nejakom veľkom obchode. Zatiaľ, čo mamička nakupovala potraviny a všetko potrebné (naozaj len potrebné?) na prežitie dvoch víkendových dní, Daniel s ockom sa vybrali k elektronike. Mali tam najnovší Playstation 4, tak veľmi po ňom túžil, až sa takmer rozplakal. Ocko sľúbil, že ak bude poslúchať, dostane ho na narodeniny. A tak sa rozhodol, že bude ako anjeliček (aspoň do narodenín).
Práve išli opusteným lesom, keď tvrdá hudba konečne dohrala. Daniel mrkol na hlboký les, ktorý ich z oboch strán obklopoval. Kdesi v diaľke pred nimi prebehla cez cestu srnka. Sotva si ju Daniel stihol poriadne všimnúť, rýchlo zoskočila z hrboľatej lesnej cesty do kríkov a viac jej nebolo. Na to, že večer už nebol ďaleko, bolo príjemne teplo. Slnko viselo priamo nad nimi, jeho príjemne teplé lúče sa však strácali v korunách vysokých stromov.
,,Kedy tam už konečne budeme?" začínal byť nervózny. Dlhé cesty mu nikdy nerobili dobre. Okrem toho, mamičkine pilule proti bolesti hlavy tentoraz nezabrali.
,,O chvíľu, bubo," usmial sa otec, s prstami bubnujúcimi po volante. ,,Je ti zle?" podľa výrazu tváre, ktorý na neho vrhla mamička, usúdil, že musí byť celý bledý. ,,Len trochu," odpovedal. Mamička pozrela vystrašene na ocka.
,,Do dvadsať minút sme tam, to už hádam vydrží," povedal a auto zrýchlilo.
Daniel však dúfal, že to bude skôr. Začínala sa mu strašne krútiť hlava a bolelo ho brucho. Nepotrvá dlho a povracia sa.
,,To hádam nemyslia vážne!" pomyslel si Peter, keď sa jeho žena ozvala opäť (asi tak po desiatykrát). Zostúpil na brzdu a auto začalo ihneď spomaľovať, až zastavilo úplne. Zadné dvere sa bleskovo otvorili a jeho syn, Daniel, sa vyrútil ku kríkom, s rukami priloženými na tvári. Peter pozeral do bočného zrkadla na chlapca oblečeného v krátkom modrom tričku a v zelených detských kraťasiach, ktorý práve vyprázdňuje obsah svojho žalúdka za minimálne posledné tri dni.
Nervózne klopal prstami po volante, zatiaľ čo jeho žena vonku pri lese ratovala ich jediného syna. Ako keby jej nehovoril, nech mu dá pred cestou viac pilúl. Vraj, to sa nemôže, mohlo by to mať na neho zlé účinky, povedala Anna, ale prd, možno by len tuho spal (a ja by som kvôli nemu nemusel zbytočne zastavovať.)
No konečne, pomyslel si, keď sa obaja konečne vrátili do auta. Žena s empatickým výrazom na tvári (má to v popise práce – je učiteľka) a Daniel ešte stále biely ako krieda. Nech sa len opováži povracať v aute! To bude taniec!
,,No čo, lepšie?" obrátil sa k synovi s predstieraným úsmevom na tvári. Ten si rukávom pretrel ústa a usmial sa. ,,Už áno."
Viac však našťastie nevracal.
Keď prišli na miesto, slnko bolo do polovice zapadnuté za horizontom lesa. Auto nechal odstavené na mieste, kde sa končila štrková cesta. Vitajte na konci sveta!
,,Tak, a sme tu," nadšene prehlásil, a ako prvý vystúpil z auta (jeho rodina vedela, čo sa patrí, napokon, on je ten, kto živí rodinu, on je hlava, ktorá ju riadi).
Všetci traja stáli na kopci, ktorý bol z troch strán obkľúčený hustým, nekonečným lesom. Kúsok pred nimi, uprostred divočiny, stál dom. Ich nový dom. Ten, v ktorom mali stráviť zbytok života. Aspoň tak si to Peter predstavoval. Anna a Daniel o tom však zatiaľ nevedeli, malo to byť prekvapenie k výročiu svadby (skutočne len prekvapenie?).
Tu sa začne ich nový život, pomyslel si Peter, s pohľadom upretým na starý dom, v ktorom sa narodil jeho starý otec, a rukou si pretrel svoje suché, popraskané ústa. Pripadalo mu ako večnosť, čo nepije. Našťastie, na mieste ako je toto, uprostred nespútanej prírody, desiatky kilometrov od civilizácie, ani pri najmenšom nehrozí, že by sa dostal k alkoholu. Ani k jedinej kvapôčke.
