Viete, ľudkovia moji, túto časť mám skutočne rád. Nie že by ma zoznamovanie s našimi, vtedy ešte nič netušiacimi postavičkami nebavilo, to nie. Rád spoznávam nových ľudí a ich zvrátenú minulosť. Nie je však nad to, keď začne v miestnosti poriadne prihorievať a vaše figúrky zrazu pochopia, že sú v oveľa väčšej kaši než spočiatku predpokladali.
Ako napríklad teraz, keď som tej dobre udržiavanej mamičke povedal, že presne o hodinu niekto z nich troch zomrie. Strach, ktorý sa jej následne zjavil na tvári ma vzrušil ako už dávno nič. Keby aspoň tak nerevala a neprosila, chytajúc ma za nohu a upierajúc na mňa ten svoj mamičkovsky nevinný pohľad, možno by som z nej nebol až tak tvrdý. Lenže ona revala. A mňa to začínalo privádzať k šialenstvu, ľudkovia moji. Najradšej by som si v momente vyzliekol nohavice a tvrdo jej ho tam vrazil. Priamo pred očami manžela a syna. To by vám bolo divadielko, ľudkovia moji. A ja mám divadielka veľmi, veľmi rád. Zvlášť, keď pred koncom niekto násilím strhne oponu.
,,Čo ste zač?" spýtala sa hlúpo akoby to ešte stále nechápala. Alebo skôr nechcela pochopiť. Dobré ránko, mamička, tak čo si dáte na raňajky? Synčeka alebo manžela? A čo tak oboch naraz?
,,Nechajte nás odísť. Prisahám, že o vás nikomu nepovieme," prosila na zemi ako taký vyprášený pes ja som na pár sekúnd bojoval s myšlienkou, že jej napľujem do tváre a nežne rozotriem po tej nevinnej, prosiacej tvári. Ale neurobil som to. Predsa nie som nejaký deviant, ktorého takéto veci vzrušujú. To veru nie, som len obyčajný chalan, so svojimi obyčajným chúťkami.
To úbohé, pekne zrelé stvorenie sa ma silno držalo za nohu niekoľko minút v kuse. A prosilo. Prosilo ako pes. Ale bol to pekný pohľad, ľudkovia moji. Ako tak sa podo mnou skláňala, bolo jej vidieť pod tričko – priamo na krásne čiernu podprsenku a ešte krajšie prírodné dvojky, nie, skôr trojky. Páni, také trojky snáď nemala ani moja mama. A to ich mala naozaj veľké. A ten beznádejný pohľad. Tvár po ktorej stekali nekonečné slzy. Až mi z toho v kraťasiach stvrdol priateľ.
,,Môžete si nechať naše peniaze. A aj náš dom. Nechajte si všetko. Skrátka si to zoberte, len nás nechajte odísť. Prosím."
Ďalší dotyk jej ruky na mojom stehne som už nezniesol. Moja noha vystrelila do výšky a potom do jej čela. Sama si za to mohla.
Spadla na tvrdú zem a chvíľu sa nehýbala. Stále však revala ako taká prasnica, ktorá vie, že ide na porážku, len nevie kedy.
,,Pýtali ste sa, kto sme zač. A viete čo? Asi máte právo to vedieť. Ako by aj nie. Predsa sme nejakí civilizovaní ľudia, ktorí spolu dokážu spolupracovať. Tak dobre. Ja vám teda poviem, kto sme zač."
Mamička s krásne veľkými prírodnými prsiami naraz prestala plakať. Pozrela na mňa. Kto vie čo čakala.
,,Ale najskôr vy. Chcem, aby ste mi o sebe niečo povedali. Všetci traja. Rád by som vás spoznal bližšie."
Všetci traja mlčali. Aspoň, že už tá krava nerevala. To by som ju musel skopať znovu. Tentoraz oveľa viac. Tak, že by si niekoľko nasledujúcich hodín držala brucho a revala ešte viac.
,,Čo chcete vedieť?" ozval sa mrzák zo zeme, ležiaci len kúsok od milovanej manželky.
Vyzeral skutočne zle. Nohy mal pokrútené do S a z ľavého kolena mu mierne vytŕčal oblúk krvavého mäsa. Zrejme zlomená kosť. Chce ísť von. A nepotrvá dlho a pôjde. Sám sa o to postarám. Aj keď, bude záležať hlavne na ňom samotnom, ako dlho tá bolesť potrvá.
,,Čokoľvek. Vás len napadne."
,,Lenže práve teraz mi nič nenapadá."
Pokúšal moju trpezlivosť. Alebo sa chcel hrať. Polámané kosti v nohách mu zrejme nestačili. Chcel viac. A tak som sa priblížil, zohol k nemu a mierne mu rukou stisol ľavé koleno. Ľudkovia moji, prisahám na smrť mojej kurevníckej matere, že som cítil kosť.
