Mal to byť môj koniec. V tej chvíli som bol skutočne presvedčený o tom, že so mnou ten chudák vlastnoručne raz a navždy skoncuje.
,,Tak čo, došli ti slová, čo?"
Pokúsil som sa odpovedať, no jediné čo zo mňa vyšlo, boli dve neidentifikovateľné slabiky.
,,Teraz buď hrdina! Tak už, do riti, niečo povedz!" vrieskal po mne, ešte stále ma držiac vo vzduchu ako nejakú handru, ktorou sa chystá poutierať podlahu.
,,Zabi ma. Urob to konečne! No tak! Zabi ma!" zvrieskol som po ňom.
Podľa grimasy na jeho tvári spočiatku myslel, že žartujem. Spočiatku.
,,Ukonči to pokiaľ je čas!"
,,O čom to, kurva, melieš?"
,,Môže to skončiť oveľa skôr. A bez následkov. Len to musíš urobiť. Urob to! Urob!"
,,Tebe už načisto hrabe!" skríkol na mňa a konečne uvoľnil moje hrdlo zo zovretia jeho mocných rúk.
Okamžite som plnou váhou dopadol chrbátom na zem. Kdesi predo mnou čosi zablikalo. Pľúca mi horeli ako už dávno nie. Ako naposledy v ten večer, kedy sa to stalo. V ten večer, kedy sa zbavil nášho brata. Kedy som mu ja pomohol sa ho zbaviť. Ako v ten večer, ktorý ma raz a navždy mal poznačiť a Ota taktiež.
,,Drbe ti? Načisto ti z toho preplo vo veži, čo?!"
,,Jediný, komu tu preplo si ti sám. Dážďovka."
,,Čo si to povedal?"
Mali by ste vidieť ten jeho pohľad.
,,Dážďovka? Tak predsa rád nazývaš mladších, ach fajn, tak dobre, deti. Dážďovky. Nemám pravdu? Čo, tak nemám pravdu?"
Ďalší pohľad na ducha.
,,Ako to...ako to..?"
Tentoraz však nahnevaný výraz vystriedal výraz šokovaný.
,,Alebo som sa pomýlil? Vyveď nás teda z omylu. Povedz, že to tak nie je. Že nenazývaš malých chlapcov dážďovkami kvôli ich... Tvojimi dážďovkami. A povedz, že sa ti nepáči ich tak nazývať."
Slová mu uviazli v hrdle. Oči išli vypadnúť z jamiek. A ja som konečne pocítil príval nekonečného adrenalínu. Začínal som pociťovať vzrušenie, ktoré malo skôr či neskôr explodovať v gejzír slastných výstrekov mojej pomsty. Našej spoločnej pomsty.
,,Ty bastard. Ja ťa..ja ťa.." pomaly sa ku mne približoval. Krok po kroku. Sebaisto a predsa vystrašene.
Žeby mu to už dochádzalo. Žeby už začínal chápať o čo tu ide? A hlavne o koho tu ide?
V okamihu som mihol očkom k oknu a mačety, ktorá bola pod ním opretá o stenu. Bola príliš ďaleko, no keby sa mi podarilo..keby som sa k nej dostal..
,,Podvádza ťa s iným," zakričal som v snahe oddialiť možné nebezpečenstvo a na sekundu šibol pohľadom k Anne.
Nebola to pravda. A dosť ma mrzelo, že som to zakričal, no v tom okamihu mi nič iné nezišlo na um. A čo iné by ho mohlo vykoľajiť viac ako fakt, že ho jeho vlastná štetka (prepáč, Anna) podvádza s iným mužom. Možno väčším Rozhodne väčším tam dole. To zaberie. Musí to zabrať.
,,Klame. Že klame?" zastavil sa. Hnev a pomstu mal na tvári stále, no teraz, keď sa jej pozeral do očí na nej bolo aj čosi naviac – bolesť. Bolesť z toho, čoho sa obával najviac. Že by sa mu niekedy mohlo stať to isté. Že by sa mu jedného dňa všetko vrátilo. Že by sa mu splnila jeho nočná mora. Tá nočná mora, ktorá ho zároveň vzrušovala a nútila robiť všetky tie veci, ktoré robil už počas prvého vzťahu. Že by sa z neho stal ten druhý, menej cenný. Ten, o ktorého už nikto nemá záujem. A áno, ten ktorý ho má menší. To predovšetkým.
