,,On vás nakoniec aj tak dostane a potom budete ľutovať, že ste sem vôbec prišli!"
Ten chalan, ležiaci na studenej betónovej zemi s telom ohnutým do klbka ako zbitý pes a trasúci sa strachom mu pripomínal kamoša, Fera, v posledných mesiacoch jeho života – absolútne nikoho, trosku, ktorá prišla o celú rodinu a všetko, na čom kedy záležalo, a to len pre nejaký sprostý Koks.
Vlado si na toho úbožiaka, ktorého len pred malou chvíľou prekvapil v tme starej opustenej stodoly, ktorý si myslel, že sa ho len pre nejakú mačetu v rukách zľakne a vzdá sa, vynorí z tmy a poprosí o prepáčenie, musel z duše odpľuť. ,,Tu máš, ty trosku!" Mastný chrcheľ ho zasiahol priamo na tvári. Mal čo robiť, aby si ho rýchlo zotrel z očí a už tak mokrého čela.
,,Mne sa vyhrážať nebudeš, sopeľ!" zakričal na neho, hoci si dobre uvedomoval, že až tak veľký vekový rozdiel medzi nimi nebude. Napriek tomu mu pripadal ako dieťa. Chlapček, ktorý práve dostal poriadny výprask. Presne tak vyzeral. Hajzel jeden zasraný. Len nech si skáče, dostane ešte viac.
,,Tak teda budeš spolupracovať, alebo nie?!" kopol chalanovi do brucha a ten sa ešte viac skrčil do klbka. Sotva sa stihol nadýchnuť, Vlado mu druhou nohou pristúpil krk – gauner pod ním sa začínal dusiť.
,,Áno, áno. Budem, prisahám. Len ma už pustite!" skučal ako hladný pes. Vlado by ho najradšej zmlátil tak, že by sa týždeň nepostavil na nohy. Ale pre začiatok si musel vystačiť aj s rozbitou papuľou oceľovou palicou (ktorú Vlado našiel pohodenú na zemi hneď vedľa vysušeného sena).
,,Čo vlastne odomňa chcete?" zaskučal a zotrel z rozbitej pery stále vytekajúcu krv. Vyzeral dosť zle. Ale stále nie tak moc zle, ako by vyzeral, keby nespolupracoval. Našťastie všetko prebehlo podľa plánu a ten hajzel dostal čo preto. Ešte, že sa Vlado, krátko po tom, čo rozbil okno a upútal pozornosť tých dvoch chalanov, ukryl v tej starej stodole, našiel si tmavé miestečko a čakal a čakal, až pokiaľ sa z temnoty nevynoril ten trasúci sa smetný kôš v ľudskom obale a on na neho okamžite nezaútočil z temnoty.
,,Ty veľmi dobre vieš, čo chcem. V tom dome je niekto, po koho som prišiel a ty mi tú osobu pomôžeš dostať von. Je ti to jasné?!" obkľúčil chalanov krk svojou širokou roztiahnutou dlaňou.
Chrčanie, ktoré vychádzalo z chalanovho krku pripomínalo spomienku na posledný víkend s otcom – na zabíjačku, na ktorej bol Vladov otec tak nehorázne ožratý, že puškou netrafil prasa správne, to následne začalo behať po dvore a vydávať bolestivé zvuky, pri ktorých si vtedy len sedemročný Vlado musel dlaňami zakryť uši, inak by sa z toho zvuku asi pomiatol. Dodnes ho občas prenasledujú zlé sny. A ten otrasný prasačí zvuk. Stále počuje ako kvičí, a vždy keď sa prebudí z ďalšieho zlého sna si predstaví, ako behá po dvore so sekerou v krku. Nikdy sa nezastavuje. Stále behá dookola a vydáva tie strašlivé zvuky bolesti. Zanechávajúc za sebou tmavočervený sneh.
To chrčanie. Presne tak vtedy chrčalo aj to prasa. A ako dopadlo...
Rovnako ako dopadnú tí dvaja, pomyslel si Vlado. Kútiky úst sa mu zodvihli do úsmevu, ktorý neveštil nič dobré.
Chalan pod ním sťažka preglgol.
Ten šašo v červenom tričku a modrých kraťasiach, ktorého meno zostávalo neznáme aj potom, čo mu Vlado dal čo preto, v dôsledku čoho mu sa takmer posral od strachu, navrhoval, aby vošli dnu predom – cez hlavné dvere.
Už len to tak! Takú ešte nehrali. Predsa Vlado nie je žiaden idiot, aby takto jednoducho nakráčal do pasce. Bol presvedčený o tom, že bratia (sú bratia? Ale veď sa tak veľmi podobajú!) sú dohodnutí.
