O niečo neskôr toho dňa, keď sa slnko po kúskoch strácalo za horizontom a po hladine vody bazéna plával tieň lesa sa Daniel vybral pohľadať ocka.
Zmizol asi pred hodinou. Daniel si práve na ohni opekal zemiak a mamička plátok slaninky, keď sa pred nimi po niekoľkých hodinách opäť zjavil ocko. Netušil, prečo bol tak dlho zavretý v dome a podľa toho, ako sa tvárila mamička, ani ona to netušila. No keď sa pred nimi objavil, z tváre mu sršal hnev. Ani sa pri nich nezdržal. Len si čosi zafrfľal popod nos, pozrel na mamičku a pobral sa do lesa. Vraj na halúzky, aby mali čím udržať oheň. Lenže ak by to bolo len kvôli halúzkam, bol by o chvíľu naspäť. A to nebol. Ocko sa z lesa nevrátil ani po hodine a tak Daniel využil, že mamička išla dovnútra pre chlieb a vbehol do lesa.
Najskôr na ocka zakričal z okraja lesa, nikto sa mu však neozval a tak sa vybral hlbšie. S Harrym v pätách, ktorý ho prenasledoval s vyplazeným jazykom kráčali opusteným tmavnúcim lesom stále ďalej a ďalej, a tieň pod nimi každým ďalším krokom narastal.
Kričal najsilnejšie ako vedel, no jediné zvuky, ktoré sa k nemu dostávali naspäť, pochádzali z pohybujúcich sa konárov, vysoko nad nimi.
Zrazu si uvedomil, že zašli až príliš ďaleko. Čoskoro padne noc a les zahalí temnota. Mali by sa vrátiť a to čo najskôr. Práve sa otáčal späť, keď v tom spozornel, niečo upútalo jeho zrak. A Harryho asi tiež, pretože sa k tomu okamžite rozbehol.
,,Harry, nechoď tam! Musíme sa vrátiť domov!" lenže márne kričal, pes ho neposlúchal.
A tak jemu neostávalo nič iné, len ho nasledovať.
Čím bol bližšie, tým väčší strach sa ho zmocňoval. Ani po tom, čo sa zastavil asi meter od tej veci, tomu nedokázal uveriť.
Na jednom z najnižších konárov stromu sa pohupovala mŕtva vĺčia hlava. Tá hlava, ktorá pravdepodobne patrila vlkovi, ktorého našiel o niekoľko kilometrov ďalej. Pri dome tých dvoch zvláštnych pánov.
To sa mu iba zdá. To nie je skutočné, snažil si nahovoriť, zatiaľ čo počúval ako Harry na niečo šteká. Otvoril oči. Hlava tam bola stále. Vĺčie oči na neho nehybne upierali zrak. Ústa otvorené, ostré tesáky vycerené a krvavé. Daniel podišel bližšie. Až teraz si uvedomil, že vlkovi chýba jazyk. Niekto mu ho musel odstrániť.
To už sa triasol úplne. Chcel utiecť, vrátiť sa domov a povedať o tom mamičke a ockovi, no pravá noha ho neposlúchala. Mal ju úplne drevenú. A v tom si uvedomil, že Harry ešte stále šteká na niečo, čo sa nachádzalo za jeho chrbtom. Pomaly sa začal otáčať.
To, čo uvidel pred sebou, ho prinútilo na mieste sa pocikať. A potom zakričať.
Chvíľu to stálo ne mieste a akoby si ho premeriavalo. Potom to začalo zavíjať.
To už Danielove nohy pracovali na plné obrátky, utekal späť k domu, čo mu sily stačili.
,,Mami, mami, v tom lese niečo je!" objal mamičku a ukázal na to hrozné miesta za sebou.
,,Ty si bol v lese? Myslela som si, že sa hráš v izbe! Čo si tam robil? Vieš, že máš zakázané chodiť ďaleko od domu!"
,,Mami, v tom lese je niečo zlé! Musíme nájsť ocka a odísť odtiaľto!"
,,Čo si tam videl Daniel?"
,,Ja...neviem, ale strašne som sa bál ...a ...aa" zakoktal sa a namieril hlavou na svoje mokré kraťasy. Mamička okamžite pochopila.
,,Neviem, čo si tam videl, zlatko," držala ho silne za ruku, ,,ale prisahám ti, že dnes večer odtiaľto odídeme."
,,Naozaj?"
,,Áno, bubo."
,,A čo ocko? Aj ten pôjde?"
,,Ocko si tu musí ešte niečo vybaviť. Pôjdeme len my."
,,Ale čo bude s ockom? Nemôže tu ostať!"
,,Zlatko, ocko je dospelý. Dokáže sa o seba postarať."
,,Naozaj?!"
,,Áno."
,,Tak dobre. Ale poďme dovnútra, mamička, ja sa bojím."
,,Pri mne sa nemáš čoho báť. V mojej blízkosti ti nikto neublíži. To ti prisahám."
Potom zašli dovnútra. Daniel sedel v kuchyni za stolom a večerial ovsené vločky, zatiaľ čo mamička stála pri okne a pozorovala dohorievajúci plamienok ohňa. Po ockovi nebolo ani stopy.
Mamička povedala, že bude dobré, ak si pôjde na chvíľu pospať a tak poslúchol. Zaspával ťažko, stále mal pred očami toho hrôzostrašného tvora. Čo to vlastne bolo? Zviera alebo človek? Vyzeralo to ako oboje. Nechcel na to myslieť, no zároveň na to nedokázal zabudnúť. Ešte stále bol až príliš vystrašený.
Nakoniec však predsa len zaspal. Na chvíľu.
Keď ho mamička zobudila, za oknom bola tma a po nebi sa lepili stovky hviezd.
,,Je čas, bubo. Musíme odísť."
,,A čo ocko? Už sa vrátil? Kde je ocko?" pýtal sa, zatiaľ čo si rukami pretieral ospalé oči.
,,Ocko sa vrátil. Spí v spálni. Musíme ísť potichu, nenápadne, aby sme ho nezobudli. Dokážeš to, bubo?"
,,Naozaj ho tu necháme?!"
,,Neboj sa, bude v poriadku."
,,Tak dobre, mami."
Všetky veci mali už pobalené. Stačilo na seba hodiť mikinu a pomalým krokom, v úplnej tichosti zísť dolu schodami.
,,Mami? A kto pre nás príde?"
,,Tss, ticho zlatko, to až vonku," upozornila ho mamička.
Prešli tmavou chodbou (Daniel sa snažil nevšímať si tváre na stenách) a ocitli sa na verande.
Mamička podišla ku dverám dotkla sa kľučky. V tom zmeravela.
,,To nie," niekoľkokrát ňou pohla, no dvere sa neotvárali.
Boli zamknuté.
,,Niekam sa chystáte?" ozvalo sa spoza nich zrazu a obaja pocítili ako im cez chrbát preniká do tela mrazivý chlad.
Ocko stál za nimi uprostred tmavej chodby, medzi niekoľkými obrazmi, z ktorých sa na nich usmievali tváre jeho predkov. Tá jeho však bola ponorená do zlovestnej tmy.
,,No tak! Niečo som sa ťa pýtal!" zakričal po mamičke. Tá mlčala.
,,To si si naozaj myslela, že som až taký sprostý, že ťa nechal len tak odísť?! Tak hovor už, kurva!" pomaly sa približoval.
Mamička neodpovedala. Triasla sa až do chvíle, než ocko vystúpil z tmy so zlovestným výrazom tvári. A s koncom bejzbalovej pálky v ľavej ruke.
