Počul, ako na neho volajú. Najskôr mamička a neskôr aj ocko. Kričali tak hlasno až sa mu jeho vlastné meno začalo zarývať hlboko do uší.
Do otvorených drevených vrát, ktorými vošiel dnu, naraz udrel vietor. Pohli sa a vydali piskľavý zvuk, ktorým ho prinútili obzrieť sa cez plecia.
Dýchal zhlboka. S ústami otvorenými dokorán chvíľu nehybne sledoval, ako sa vietor snaží získať nadvládu nad vrátami a túži ich zabuchnúť. Je to len obyčajný vietor, nič viac. Nemáš sa čoho báť!
Za malý okamih to skončilo. Dvere ešte stále otvorené, prestali vydávať nepríjemný zvuk, pohybujúcich sa hrdzavejúcich pántov. Daniel od radosti vydýchol.
Neboli to však dvere, ktoré ho tak veľmi vystrašili, že na pár minút zabudol dýchať.
Pomalým pohybom hlavy začal otáčať tvárou späť k tej hrôzostrašnej veci.
,,Daniel?! Bubo, kde si?! Daniel?!" Báli sa o neho, cítil to.
Sklonil hlavu k zemi a otvoril ústa. Myslel, že to naozaj dokáže. Že zakričí na rodičov a tí vtrhnú do stodoly, ktorá stojí napravo od domu (chalupa, Danie, je to chalupa!) a ktorá so zadným koncom vniká do lesa.
Už už otváral ústa v snahe privolať pomoc. Potom však zodvihol pohľad od zeme a uvidel tú hrôzostrašnú vec znovu. A slová, ktoré mu prenikali na jazyk zrazu pohltil mráz, až zamrzli hrôzou z toho čo tam videl. On celý zamrzol – strachom, vnikajúcim do neho z oči mŕtveho zvieraťa.
Srsť mala sfarbenú na bielo, s malými čiernymi fľakmi nachádzajúcimi sa na chvoste, na chrbáte a pod krkom. Pripomínala mu Elzu, starká ju milovala. Lenže potom zomrela a ocko sa rozhodol, že ju darujú útulku. Bola to krásna mačka, ako aj táto. Až na to, že táto...táto...
Daniel pozrel na jej hlavu. Na miestach, kde sa kedysi nachádzali oči, boli len prázdne diery, z ktorých vychádzali stovky červíkov, pohybujúcich sa na svojich malých nožičkách, a tancujúcich v dave, upchávajúcich priestory, kde sa mali nachádzať oči. Tie tam však neboli. Ostali po nich len prázdne diery, ktoré teraz patrili len a len červíkom.
,,Bubo, tak kde si?! Ozvi sa nám konečne!"
Ústa mačky, mierne pootvorené, odhaľovali, že oči neboli tým jediným, o čo prišla.
Pristúpil bližšie, naklonil hlavou dopredu, aby sa presvedčil, či má pravdu.
Mal ju. Mačka nemala jazyk. Niekto ju oň musel pripraviť. Vnútro jej úst bolo zafarbené do tmavo-červenej farby.
Daniela zatriaslo od hrôzy. Okamžite urobil krok späť. Chcel mamičku a otecka. A chcel ich hneď.
Pomalým krokom sa vzdialoval od mačky, s krkom napichnutým na akejsi železnej tyči, ktorá bola zatlačená v zemi. Kto môže urobiť niečo také nevinnej mačičke? Prečo? Prečo?!
Možno sa mu to len zazdalo, no na chvíľu si bol takmer istý, že sa mŕtva mačka pohla. A že jej z úst začal vyliezať dlhý zakrvavený jazyk. Bol tak dlhý, že sa tiahol až k zemi. Obtáčal sa okolo tyče ako had a schádzal nižšie a nižšie.
To sa mi len zdá. To nie je skutočné! Príšery neexistujú!
Áno, to mu hovorievala stará mama. Podľa nej zlé veci existovali len v rozprávkach.
Vraj tie skutočné príšery si ľudia vytvárajú sami. A raz za čas sa im podarí, ich v sebe skutočne oživiť.
Lenže toto nebola rozprávka. A predsa to videl. Nie! Nič nevidím! Nič nevidím!
Zastavil sa a zatvoril oči. Nepočul vôbec nič. Vietor utíchol, a v prázdnej stodole nebolo okrem neho, sena a pracovných nástrojov vôbec nič. Áno, len sa mi to zdalo. Tak to je. Vymyslel som si to. Tá mačka tu nie je.
S perami zodvihnutými do úsmevu urobil krok dozadu, potom ďalší. Kráčal, hoci nevedel kam. Ku vrátam! Vraciam sa k vrátam!
V tom niečo započul. Zvuk. Tichý a napriek tomu strašidelný.
Rovnako ako výkriky – minútu od minúty – zúfalejších rodičov, tak aj zúfalo znejúce mačacie mňauuuu svišťalo vzduchom a zarývalo sa Danielovi hlboko do uší. A nie len tam. Ale aj do zvyšku jeho tela.
On ju nielen že počul trpieť. On to dokonca aj cítil – tú bolesť. Ako keby bol v posledných minútach jej života priamo vo vnútri nej a trpel spolu s ňou.
To sa ti len zdá. Mňauuuu. Ocko ťa vybije lebo si vymýšľaš. Veď uvidíš. Vybije ťa ako naposledy...Mňaauuuuuu...
Už to ďalej nedokázal počúvať. V momente sa otočil a rozbehol ku vrátam. S mŕtvou mačkou, ktorá zo seba vydávala stále hlasnejšie mňauuuuu, bol pri nich takmer za sekundu. Cítil jej bolesť. S každým ďalším okamihom sa zväčšovala a nútila ho trpieť. To sa ti len zdá!!!
Dotkol sa vrát, keď v tom niekto prebehol okolo nich a zabuchol ich.
Daniel kričal. Päsťami s celou silou narážajúcimi do tvrdých drevených vrát a strachom, ktorý k nemu z mačkiných mŕtvych úst, cítil, že sa k nemu približuje.
Bola stále bližšie a bližšie. Mňauuuuuu. A neprestáva trpieť...
