Po ľavej strane bol les. Konáre stromov, ktoré svišťali a praskali pod návalmi besného vetra, sa akoby prehýbali k nemu a čosi mu šepkali. Ako keby na chvíľu započul akési neidentifikovateľné hlasy, vychádzajúce z ich kôry. Alebo z lístia.
Listy, čo iné by to asi tak mohlo byť, ty pako. Jasné, že sú to len listy. V tom búrlivom lejaku, keď do nich agresívne narážali milióny malých kvapiek, následne sa rozbíjajúcich o ich jemnú zeleň, sa stromy ozývali vlastným jazykom. Ako malý sa lesov bál. Zrejme za to mohla udalosť spred osemnástich rokov, kedy sa ako malý chlapec stratil počas školského výletu v lese. Dodnes si pamätá, ako sa vtedy cítil. Všetky tie nekončené minúty, kedy blúdil hlbokým lesom, zúfalo volajúc o pomoc. Nakoniec ho samozrejme našli. Od toho dňa však do žiadneho lesa nevkročil.
Po pravej strane bol tiež les, hoci od cesty, po ktorej teraz prichádzal, alebo skôr po chodníku, sa nachádzal o niečo ďalej. Vpredu pred ním stál chátrajúci dom. Chalupa stará ako jeho rodičia, ak nie aj viac. V tej tme sotva videl na dva metre, lejak bol príliš hustý a tma takmer neúprosná. Mesiac na oblohe sa skrýval kdesi za čiernymi oblakmi a podľa všetkého sa len tak objaviť nemal ani v pláne.
Blížil sa k tej starej chalupe, na ktorú sotva dovidel, a ani nemusel, aby vedel, že je na správnom mieste. Nič iné v okolí nebolo. Musí to byť toto, pomyslel si a spomalil krok, ako keby sa bál, že ho v tom ohlušujúcom daždi niečo započuje. Čím bol bližšie, tým sa ho zmocňovala väčšia neistota.
Čo ak je za tým naozaj Peter? Čo ak tam teraz Annu a jej syna drží proti ich vlastnej vôli? Ako tak sa Vlado pomaly približoval, v hlave si premietal rôzne scenáre, ktoré by mohli nastať.
Bude ju držať pod krkom, ten zasraný alkoholik ju len tak nepustí, tým si bol istý. Bude ju držať pod krkom, alebo za inú časť tela a bude sa vyhrážať, že jej niečo urobí. Alebo svojmu synovi. Peter toho bol schopný, na to ho Vlado až príliš dobre poznal. Veď spolu niekoľko rokov robili. V jednej hale, na jednom mieste. Boli priateľmi, hoci nimi v skutočnosti nikdy neboli. Len tak naoko. Ako by sa s ním len mohol priateliť, skutočne priateliť. S tým idiotom, Petrom. Alkoholikom, pretože ničím iným ani nebol. Len posratým alkoholikom, ktorý si dobabral vlastný život a aj to mu bolo málo, tak sa niekoľkokrát pokúsil dobabrať aj život svojej ženy a dieťaťa. Akoby to nebolo príliš.
Vlado nebol svätý. To dobre to vedel. Vlastne nebol ani dobrý človek, aj keď to nikdy nepovedal nahlas. Bol hajzel. Podvodník. Možno lenivec. Človek bez chrbtovej kosti. Zapredanec. Výpalkár. Odpad ulice, ktorý sa nikdy nemal v pláne usadiť. Lenže potom spoznal Annu a všetko bolo razom inak. Zrazu chcel úplne všetko. A chcel to okamžite. A jediné, ako by toho mohol dosiahnúť bolo, zmeniť sa. Kvôli nej to bol schopný podstúpiť. Kvôli Anne áno. Miloval ju. Miloval ju od prvej chvíle, čo sa s ňou vyspal pred očami jej muža, Petra. Mala to byť zvrátená hra, nič viac. Dám ti peniaze, vyspíš sa s ňou a potom odídeš, a už nikdy ju neuvidíš. Tak znela dohoda. Lenže dohoda nedohoda, na Vlada padla klietka. A aj keď si to spočiatku snažil vyhovoriť, postupne si musel priznať, že sa po prvýkrát v živote skutočne zamiloval. A že pokiaľ na svete existovala žena, ktorá ho mala zmeniť, pretvoriť ho k lepšiemu, mala to byť práve ona. Tým si bol istý. Len vďaka nej mohol začať odznova. To ona ho motivovala, aj keď o tom sama vôbec nevedela. Mal v pláne si nájsť konečne poriadnu prácu. Žiadne podradné roboty, v ktorých s ním vždy niekto skôr či neskôr vybabral. A ten plat! Keď tak nad tým teraz premýšľal, nechápal, ako to, že to tak dlho trvalo. Mal sa vzchopiť už dávno. Rozhodne mal. Stačilo chcieť. A pri nej chcel vždy a všetko.
Prešiel popri drevenej latríne a zahol za roh, k nízkym dreveným schodom vedúcim na terasu domu. Zamyslel sa.
Predsa tam nemôže len tak vtrhnúť. Ak to je tak, ako si myslel, čo dúfal, že nie je, bude lepšie, ak nájde iný spôsob. Peter možno bol alkoholik a agresívny naničhodník, ale stále vedel byť nebezpečným, ak chcel, a ak by tam teraz Vlado len tak vtrhol, a on ho odhalil, rozhodne by chcel byť nebezpečný viac ako inokedy predtým.
Obišiel rovnako drevenú terasu ako aj schody vedúce na ňu a ocitol sa u ľavej strany
chalupy. Napriek hustému lejaku si všimol prenikavé svetlo – okno, nachádzajúce sa len kúsok pred ním, bolo otvorené a vychádzalo z neho ostré svetlo. Takže predsa len sa niečo stalo. Peter, pomyslel si Vlado a urobil niekoľko ďalších krokov dopredu.
Čím bol k oknu bližšie, tým viac bol presvedčený o tom, že Anna a jej syn, Daniel? Zdalo sa mu, že sa volá Daniel...že Anna a Daniel sú v nebezpečenstve.
Čakal, že v okne uvidí čokoľvek. Petra vyhrážajúceho sa Anne, alebo synovi (už z niekoľkometrovej vzdialenosti začul akési hlasy, znejúce nesúhlasom a hnevom), Petra so zdvihnutou päsťou pripravenou udrieť a Annu, nachádzajú sa pod ním, krčiacu sa kdesi na zemi, pri stene. Alebo ich syna, pláčuceho a prosiaceho svojho otca, aby prestal, aby nechal mamu na pokoji, ako tomu bolo aj naposledy. Vtedy si to však chudák malý chlapec dosť odniesol. No áno, je ťažké mať za otca alkoholika. Vlastne, je to to najhoršie, čo sa malému dieťaťu môže stať.
Tak teda čakal čokoľvek, ale to, čo uvidel na vlastné oči, keď sa dostatočne priblížil k otvorenému oknu, mu takmer vyrazilo dych. A o malú chvíľu, to malo vyraziť dych aj tomu úbohému chlapcovi, nad ktorým stál ten chalan v modrom tričku a červených kraťasiach, s rukami zodvihnutými nad hlavou, s pálkou, ktorá mierila k chlapcovej hlave.
V tom momente niečo vo Vladovi skratovalo. A možno to tak bolo dobre. Možno, keby sa to nestalo, a on by sa začal zaujímať viac o to, čo sa deje tam vo vnútri, ako o to, čo sa za chvíľu možno stane, a čo by si potom vyčítal do smrti (a možno by mu to aj Anna vyčítala, že nezasiahol) že by to malo pre všetkých ďaleko väčšie následky, ako keby nezasiahol. Aj keď si svoj plán vopred vôbec nepremyslel. A možno, to bola chyba. Pre neho rozhodne. Tá najväčšia zo všetkých.
