Oh, Layla!

•12•

"Nemienim sa s nikým zoznamovať, nemienim vymetať večierky a ani spať s každým druhým!" poviem rozhorčene.

Aaron si sadne sa stoličku. "Veď to ani nemusíš. Stačí ak budeš normálna." povedal s kľudom.

"Normálna?!" naštvane rozhodím rukami.

Aaron to už nezvláda. Vidím ako sa mu objavujú drobné žilky na krku. Najradšej by po mne zvreskol. Ale nie je sám. Aj ja by som na seba najradšej vrieskala.

"Layla stačí! Otec ma poprosil aby som ti pomohol. Ty ale pomoc odmietaš." vstal a odišiel z mojej izby.

Zvláštne, že vždy keď si na ten rozhovor spomeniem, mám chuť ísť za Aaronom a vybozkávať ho.
Porušila som to, čo som povedala, ale bola som za to rada. Nechápte ma zle, naozaj som nechcela vymetať večierky a správať sa ako štetka. Neplánujem zdrhať z internátu na nejakú párty a neplánujem dopíjať posledné plechovky piva.
Chcem sa len baviť. Chcem byť viac ako človek. Samozrejme do istej miery.

"Hrá aj Aaron futbal?" spýtala som sa.

Kyle mal ruky na volante a pohľad zabodnutý na vozovku.
"Hrával, ale prestal s tým."

"Prečo?"

"Neviem či by si to mala vedieť ty. Je to tvoj brat nie?"

Pozrela som sa na Kyla. Mal pravdu. Mala by som o ňom niečo vedieť.
"Odkedy prestúpil na túto školu, takmer nič o ňom neviem. Prestali sme sa rozprávať a všeličo predomnou tají."

Kyle prikývol, akoby tomu rozumel. Možno aj rozumie.

"Aaron je fajn chalan. Keď sem prišiel, vyfukol mi miesto kapitána. Nie žeby som sa na neho hneval, zaslúžil si ho. Potom však prestal. Neviem presne prečo, ale len tak to nebolo."

Tak rada by som vedela niečo viac. Nechcem za ním doliezať ani nič podobné, ale chcem vedieť ako sa mu darí.

"Nie je to tvoja chyba. Možno má len viac povinností ako predtým. Predsa len, výška je iná ako základná škola." povedal Kyle.

V tej chvíli som bola rada, že sa o tom rozprávam s ním. Asi o tom vie svoje.

Kyle mal za uchom cigaretu. Vždy tam jednu mal. Ale nikdy si ju odtiaľ nezoberie.

"Tvoj otec je poľovník?"

"V podstate áno. Raz za čas sa stretne celá rodina a chodievame do lesov polovať na bažanty, líšky alebo zajace. Je to iba zábava. Teda, pre nich."

Stále som sa na neho pozerala.  Nemohla som odvrátiť zrak.

"Moja mama to nenávidela. Preto bola v kuchyni a varila pre všetkých večeru. Väčšinou som bol vždy s ňou."

"S mamou si rozumieš, však?"

Kyle prikývol.
"Áno. Ona bola jediný dôvod, prečo som zostal v tej skurvenej rodine." povedal.

Kyleove slová ma prekvapili. Myslela som si, že pochádza z typickej "reklamovej" rodiny, kde sa majú všetci radi a všetci sú dokonalý.
Očividne to tak nie je.

"Prepáč."povedal potichu.

Nerozumela som mu.
"Prečo?"

"Povedal som skurvenej."

Zasmiala som sa.
"Mne to nevadí."

"Malo by. Si predsa žena." povedal.

"Hah, taká žena, ktorá hráva s otcom futbal a vie vygrgať abecedu?"

Kyle sa rozosmial. Chytal sa za hruď a na chvíľku pustil volant. Mala som sto chutí nakričať na neho, aby ten volant zase chytil.

"Ty vieš vygrgať abecedu?"

"Presne tak." povedala som hrdo.

"Páni Layla! Toto som nečakal."

"Asi je to tým, že som vyrastala iba s otcom. Nechci vedieť ako som mu vysvetlovala, že mám menštruáciu."

Kyle skrivil tvár. "Máš pravdu, nechcem to vedieť."

Zasmiala som sa.
Počas nášho rozhovoru som ani nevnímala cestu. Až neskôr som si uvedomila, že sme skoro pri škole.

Kyle zaparkoval na tom istom mieste ako predtým. Vonku bolo dosť chladno a nemohla som sa dočkať ako si ľahnem do teplých perín.

Kyle ma odprevadil až k vchodovým dverám. Presne vtedy nastalo trápne ticho. Mala som jo objať? Alebo som mu mala poďakovať?

"Ďakujem Kyle. Ďakujem, že si tam so mnou išiel." povedala som.

"Nemusíš ďakovať. Som rád, že si ma zavolala." usmial sa.

"Dobre, ja pôjdem."

Kyle si siahol do zadného vrecka. Z tváre sa mu vyparil úsmev.

"Do riti" povedal.

"Čo je?" nechápala som.

"Nemám kľúče."

Kyle vytiahol všetko čo mal vo vreckách. Krabičku cigariet, mentolové žuvačky, štvrťdolár a peňaženku s dokladmi. Žiadne kľúče.

"Čo tvoj spolubývajúci?" spýtala som sa.

"Bol na tej párty." odvetil.

"Môžeš počkať u mňa pokiaľ sa nevráti." navrhla som mu.

"Naozaj?"

"Áno, ale keby niečo, v zásuvke mám slzotvorný sprej a 911 v rýchlej voľbe." odomkla som dvere.

Kyle na mňa vypleštil oči.
"Kľud, neplaš sa. Nemám ten sprej v zásuvke. Mám ho v taške."

"Veľmi vtipné Layla." povedal.

Pustila som ho dnu. Bolo to zvláštne,ale zároveň úplne normále. Neviem si to vysvetliť.

"Keď chceš, ulož sa na Jenninej posteli." povedala som a vyzliekla som si košeľu. Prehodila som ju cez stoličku.

Vyzula som si topánky.
Kyle zo mňa nespúšťal svoj zrak. Nebolo mi to nepríjemné. Možno trochu, pretože vyzeral akoby ma išiel zjesť.

"Čo je?" spýtala som sa.

Stál opretý o stenu. Ruky mal vo vreckách a hlavy naklonenú nabok.
"Nikomu som to nepovedal."

"Čo si nikomu nepovedal?" nerozumela som.

Kyle si sadol na posteľ. Sedeli sme oproti sebe.
"Nikomu som nepovedal o svojej rodine." pokračoval.

"Niekdy je lepšie vyrozprávať sa človeku, ktorý ťa nepozná."

Sadla som si vedľa neho. Nedokázala som byť od neho vzdialená čo i len meter. Potrebovala som cítiť teplo jeho tela a počuť bitie jeho srdca.

"Nechcem aby sme na to zabudli. Alebo sa tvárili, že sa to nestalo." povedal zrazu.

Presne som vedela o čom hovorí. Neustále na to myslím a v duchu si za to nadávam.

"Ja na to nikdy nezabudnem." poviem a opriem si hlavu o jeho rameno.

Chytí ma za ruku. "Ani ja."

"Kyle, nechcem aby sme to uponáhľali."

Pohľadí ma po líci. Jeho dotyk tam zanechá horúcu stopu, ktorá príjemne hreje.

"Ja si na teba počkám."

To boli posledné slová, ktoré som počula. Krátko na to ma uspala príjemná melódia jeho srdca.