Oh, Layla!

•41•

• • Kyle • •

Bolo fajn konečne to zo seba vypustiť v podobe sĺz. Naozaj sa mi uľavilo, no potom mi slzy začali na tvári primŕzať a to dobré nebolo.
Ťažko sa mi dýchalo, no aj napriek tomu som fajčil jednu cigaretu za druhou. Dym sa miešal s bielymi vločkami, ktoré padali z oblakov sivých ako dym, ktorý si dral cestu z mojich úst.
Mal som pocit, že čoskoro zamrznem, no istým spôsobom to bolo príjemné. Prsty, medzi ktorými som držal cigaretu som si už takmer necítil, ale neprekážalo mi to.
Všetko bolo lepšie ako to, čo som počul vychádzať z maminých úst. Všetko, čo som počul, všetky slová sa do mňa postupne zarezávali a boli ostrejšie ako čepeľ práve nabrúseného noža. Keď som vyšiel von, do rán, ktoré spôaobili jej slová sa zaryl mráz a bolo to ešte horšie.

"Kyle!" zakričal niekto.

Nevedel som, kto to kričí. Pohľad som mal kvôli slzám rozmazaný a okolité zvuky mesta mi nedovolili rozpoznať ten hlas.
"Kyle!"

Otočil som sa a zbadal som Laylu. Stála pár metrov odomňa. Nemala kabát, mala na sebe len moju sivú mikinu a pletenú čiapku.
Pribehla ku mne, a keď uvidela moje červené uči zmáčané slzami, neváhala a hodila sa mi okolo krku.
Neprotestoval som a tuho som ju objal.
"Je mi to ľúto." šepla do mojej hrude.

"Nemá byť prečo. Ona sa tak rozhodla." povedal som po chvíli.

"Ale,..." Layla nevedela čo má povedať. Nečudoval som sa jej, ani ja som na to nrmal čo povedať. Skrátka sa tak rozhodla a ja jej v tom nebudem brániť.

"Poď, určite ti je zima." chytil som ju za ruku a ťahal preč od toho rohu, kde som sa zosypal. Už tam nikdy nepôjdem. Na to miesto, kde som sa ako zbabelec rozplakal.

Layla mi tuho zvierala ruku. Na jej pletenú čiapku dopadali snehové vločky, ktoré sa takmer hneď roztopili.
"Corey s Damienom prišli." povedala.

"Prečo?"

"Dlho sme sa nevideli. Myslela som, že by bolo fajn zájsť na horúcu čokoládu."

Usmial som sa.
"Horúca čokoláda znie dobre."

"Nemusíš ísť, keď nechceš."

Stisol som jej ruku.
"Layla je mi fajn. A navyše, tí dvaja mi vždy zlepšia náladu, takže ideme na horúcu čokoládu!"

• • •

"Kto chce šľahačku?" zakričala Layla z kuchyne.

Najskôr sme chceli ísť do kaviarne, no Corey nás prehohoril, aby sme ostali doma. Koniec-koncov, mal pravdu. V kaviarni by sme nemali toľko súkromia. Hrali by otrepané vianočné pesničky a všade by sa ozývali hlasy ľudí.
Tu nám nič neprekáža. Žiadne koledy, žiadne hlasy, iba tiché praskanie dreva v kozube.

"Nepýtaj sa a dones ju sem." zvolal Damien.

"Nezabudni na muffiny!" zakričal Corey, keď som na stôl položil dve šálky plné horúcej tekutiny.

"Čo takto sa postaviť a pomôcť?"

"My sme na návšteve." pohotovo odpovedal Damien.

"Ty jeden,...." nedopovedal som, pretože ma Layla prerušila.

"Ešte, že sa máš na čo vyhovoriť." na stôl položila ďalšie dve šálky a neskôr priniesla aj muffiny.

Corey sa s chuťou pustil do čokoládového muffinu a ja som si konečne odpil z čokolády.
"Layla, kde je Jenn?"

"Nemala by tu byť s nami?" spýtal sa Corey.

"Jenn idišla k svojej starej mame do Ohia." odpovedala Layla.

Corey prikývol a ďalej sa venoval muffinu.
"Počkaj," vyhŕkol zrazu, "ona išla dobrovoľne k starej mame? Do štátu zvaného Ohio?"

"Neviem, či to bolo dobrovoľne, ale išla." zasmiala sa.

Nevedel som, ako ma Layla našla. Nevedela ani kam idem, nie to ešte, kde sa skryjem. Celý večer mi to vŕtalo hlavou, no nechcel som to riešiť. Bolo fajn konečne zabudnúť na seba a len tak sa rozprávať.
"A čo Jarné Sústredenie?" spýtal sa Damien.

Pokrčil som ramenom.
"Neviem, noha na tom už nie je tak zle. Myslím, že by som už mohol trénovať."

"To rád počujem starec." Damien sa usmial a odpil si z čokolády.

"Čo hovoríte na rozprávky?" Layla sa zjavila pred nami s rukami plnými dévédéčiek.

"Rozprávky?"

"Vianočné rozprávky." potvrdila.

"Áno!" natešene zvolal Corey.

Nadvihol som jedno obočie a pozrel som sa na Laylu.
"No tak Kyle! Grinch predsa nikdy neomrzí!"

"Dobre, ale iba Grinch."

Layla sa usmiala a sadla si na pohovku.
Pred pár hodinami som si myslel, že tento deň už nikto a nič nevylepší. Úprimne, už keď som vudel Laylinu tvár v tom zasranom meste plnom snehu a mojej matky mi bolo lepšie. Naozaj lepšie, nevramím to len preto, lebo by som mal.
Niekedy len tak premýšlam o veciach, ktoré sa nikdy nestanú. Že sa raz preveziem v rakete a zastanem na Mesiaci, že sa vzdám internetu a presťahujem sa do Amazonského pralesu a začnem svoj nový život ako Tarzan, že precestujem celý svet a nikdy nenájdem niekoho, kto by išiel so mnou. Síce som ten svet ešte celý neprešiel, ale myslím, že som našiel niekoho, kto by so mnou s radosťou išiel. Neviem ako dlho spolu budeme a kedy sa rozídeme, no ani na to nechcem myslieť.
Preto teraz pozerám tú najotrepanejšiu vianočnú rozprávku a sedím vedľa človeka, ktorého nechcem stratiť (aby bolo jasné, nesedím vedľa Coreyho a ani Damiena, aj keď by bolo nahovno ich stratiť). Pretože tak to má byť.

"Skús rozmýšľať potichšie." povie zrazu Layla.

"Čože?"

"Doslova počujem, ako ti tie myšlienky víria hlavou." potichu sa zasmeje.

"Počuješ aj, čo mi vravia?"

"Myslím, že to nechcem vedieť." povie.

"Naozaj?" začudujem sa.

"Hm-m" prikývne.

Objal som ju okolo ramien a pobozkal na čelo.
"Povedal by som ti to, keby si chcela."

"Dobre, ale teraz nie." znova sa zasmeje.

Nesmieš ju stratiť! vravia.