Oh, Layla!

•44•

• • Kyle • •

Nebudem klamať, odísť od ľudí, na ktorých vám záleží nie je celkom jednoduché.
"Damien!" zakričal som.

Damien sa stále balil, pretože mu to trvá celú večnosť. Navyše si nachystal takú haldu vecí, že by mu to vydržalo na dva roky (mimochodom odchádzame na dva mesiace).
"Ak odtiaľto okamžite neodídeme, zmeskáme bus!" zvreskol som.

"Dobre, dobre už idem!" zajačal Damien z kúpeľne a o pár minut z nej vyšiel aj s kufrom plným vecí, ktoré aj tak nepotrebuje.

Snažiac zadržal hlasný povzdych som iba pokrútil hlavou a uvoľnil mu miesto pred dverami, aby mohol konečne výjsť z izby.
Layla a Corey čakali na chodbe, ktorá bola na prízemí, pretože vonku už druhý deň lialo ako z krhly. A to ani nepreháňam. Dažďové kvapky mali veľkosť ping-pongových loptičiek a na dvore sa robili mláky veľké ako Tichý oceán. Navyše každú chvíľu oblohu pretínali žiarivé blesky a okolím sa ozývali dunivé zvuky hromov.
Ani nehovorím o tom, že Damien sa bojí búrok. Ak dostanem vedľa neho miesto v autobuse tak ma asi porazí!

"Snažte sa nič neposrať." povedala Jenn, ktorá sa ku Coreymu a Layle pridala len pred chvíľou.

"Akoby som počul trénera." povedal Damien.

Corey objal Damiena a vtisol mu bozk pery.
Layla ma tuho stisla a taktiež som ju pobozkal.
"Dávaj si pozor, jasné?"

"Jasné." znova som ju pobozkal.

"Hej vy tam! Okamžite do autobusu!" zreval tréner.

Vtedy sme sa s Damienom zobrali a vyšli do toho odporného počasia. Od autobusu nás delilo niekoľko metrov, no už po prvých dvoch metroch som bol celý mokrý.
V buse bolo teplo a televízor, ktorý visel nad šoférovou hlavou bol zapnutý. Pár chalanov pozeralo nejaký seriál, no väčšina z nich sa len rozprávala. A tak sme sa k nim pridali.

Z okna som ešte zazrel Laylu a Coreyho, ktorý ju objal okolo ramien a vtedy sa bus pohol a ja som sa konečne uvoľnil.

Layla

O niekoľko hodín neskôr

Nikdy predtým som v spoločenskej miestnosti nebola. Naozaj nikdy.
Príde mi to divné, pretože niektoré decká tu trávia každý svoj večer. A tak sme ho tam dnes trávili aj my.
Dalo by sa povedať, že tam boli len samé dievčatá (teda až na Coreyho), pretože väčšina ľudí na veľkom televízore pozerala 16 a tehotná, ten stupídny seriál, čo chodí na MTV.
Jenn a ani ja sme to nepozrerali.

"Mám nápad!" zvolal Corey.

Obe sme sa na neho pozreli s očami veľkými a plnými očakávania, čo z neho vypadne.
"Mohli by sme ísť do kaviarne." povedal.

Pozrela som sa na Jenn a ona prikývla. Neurobila to však preto, pretože súhlasí s kaviarňou. Bol to signál pre vybratie veľkého čokoládového muffinu z krabice. Urobila som tak a do jeho polevy som zapichla malú ozdobnú sviečku.
"Všetko najlepšie, Corey!" vykríkli sme naraz.

Corey zostal sedieť ako prikovaný a až po pár minútach sa zmohol na tri po sebe nasledujúce ďakujem.
"Ďakujem, ďakujem, ďakujem!" obe nás objal a s chuti sa zahryzol do muffinu.

Pamätám si, že keď som mala dovŕšiť päť rokov, nechcela som sláviť svoje narodeniny. Otec mi ešte nepovedal, že mama je mŕtva, preto sa vyhováral na prácu, služobné cesty a podobne chabé veci. Narodeniny bez zvyšného člena rodiny neboli skutočné narodeniny. Pár rokov som na na mamu hnevala, aj keď som na to nemala právo. Otec mi to povedal až, keď som mala osem. Vtedy som si este neuvedomila, že som sa na ňu celé tie roky hnevala neprávom. To prišlo až neskôr, no prišlo to aj s výčitkami. Cítila som sa hrozne, možno si to neviete predstaviť, ale verte, že by ste to zažiť nechceli.
Hnevala som sa na seba, pretože som sa hnevala na mamu. No potom som si uvedomila, že by to asi takto nechcela. Nehovorím, že som si to uvedomila hneď, ale postupne som sa s tým zmierila. Ale keď som zistila ako zomrela, bolo to ešte horšie.

"Layla?" ozvala sa Jenn.

"Huh?"

"Počúvaš ma vôbec?"

"Úprimne?"

"Radšej nie." pokrútila hlavou.

"Prepáč, čo si chcela?"

"Chceli sme ísť s Coreym do klubu. Ideš s nami?" spýtala sa.

"Prepáč Jenn, ale nie. Som hrozne unavená a ešte si musím dorobiť referát na angličtinu." pozrela som sa na ňu ospravedlňujúcim pohľadom.

Jenn si ma premerala pohľadom. Po chvíľke povedala: "Keby som nevedela, že ťa angličtinu učí Shermanová, nie by som nebrala ako odpoveď."

"Ďakujem. A bavte sa." usmiala som sa na nich a odišla som do svojej izby.

Naozaj som mala robiť referát na angličtinu, akurá to nebolo také súrne. Nechcela som ísť preto, lebo som mala všetkého po krk. Už si ani nepamätám, kedy som si naposledy čítala.
Nad posteľou boli poličky zaplnené knihami. Náhodnú knihu som otvorila na prvej strane a začala som čítať.

Ani neviem ako a polovicu knihy som mala za sebou. A cítila som sa oveľa lepšie.
K úplnej dokonalosti chýbala už len šálka čaju, no aj napriek tomu sa mi podarilo na chvíľu vypnúť mozog a vnímať len to, čo bolo v knihe.
Zatvorila som sa v kúpeľni a vychutnávala si horúcu sprchu. Naozaj nepoznám lepší pocit, ako keď vám po tele stekajú kvapky horucej vody a pomaly zmývajú zbytky predošlého dňa.

Dlho som sa však z perfektného pocitu radovať nemohla.
Ešte som bola v kúpeľni, keď niekto zaklopal na dvere izby.
"Hneď som tam!" zakričala som.

Človek, ktorý klopal bol však veľmi netrpezlivý, pretože zakaždým, keď zaklopal, zaklopal hlasnejšie a hlasnejšie. Rýchlo som sa preto obliekla a vyšla z kúpeľne.
Otvorila som dvere v momente, keď nejaké dievča chcelo zaklopať znovu.
"Preláč, ale toto musíš vidieť." povedalo a rozbehlo sa preč.

Stihla som ešte zobrať kľúče z dverí a utekala som za ňou.
Dobehli sme až do spoločenskej miestnosti, kde boli všetci nalepený na obrazovke televízora.
Všetci až na Coreyho a Jenn.

Nevidela som, čo pozerajú, no ani ma to nezaujímalo, všimla som si totiž, že Corey plače.

"Corey, čo sa stalo?"

Uprel na mňa svoje uplakané oči a zotrel si slzy z tváre. Bolo to však zbytočné, pretože takmer okamžite mu ju zmáčali nové slzy.

"Ich autobus," vzlykol," ich autobus mal nehodu."