Oh, Layla!

•47•

Nepustili nás k nemu. Vraj spí a dlho ešte spať bude, pretože potrebuje absolútny kľud. Aj najmenší rozruh by mu mohol spôsobiť ťažkosti.
Prirodzene sme s tým nesúhlasili, no darmo sme prehovárali doktora a snažili sa podplatiť sestričku, aj napriek tomu nás k nemu nepustili. Nakoniec sme sa zhodli na tom, že majú pravdu. Nikto z nas predsa nechce Damienovi ublížiť.
Kyleove morfium ešte stále účinkovalo, takže spal aj on. Jeho mama bola stále pri ňom. Trochu ma to obmedzovalo, pretože keď tam bola ona, nemohla som tam byť ja. Preto som sedela na studenej lavičke hneď vedľa jeho izby. Jordan lietal kade-tade, pretože raz si išiel po kávu, potom po bagetu a dokonca chodil aj fajčiť. Mala som sto chutí si zapáliť aj ja, no neurobila som tak.
Jenn sa medzitým vrátila na izbu. Nepovedala som jej, že by som najradšej išla s ňou, no neprehovárala som ju. Zajtra ju vraj čaká test z matematiky (aj keď najskôr pochybovala o tom, že ho reálne budú písať), no nakoniec som ju poslala ja sama preč. Vyzerala strašne a vôbec ma to neupokojovalo, pretože som mala pocit, že na tom nie som o nič lepšie.
Samozrejme som jej sľúbila, že keď sa dozvieme niečo nové, ihneď jej zavolám. Dala som jej kľúče od Jeepu, pretože sa Jordan ponúkol, že ma zoberie naspäť on.
"No je to sakra možné?! Tá káva je studená!" povedal Jordan potom, čo si odpil z kelímku.

"Už si ich mal šesť, nemyslíš, že by už stačilo?"

Jordan položil kelímok a zašuchol sa na stoličke. Bol unavený a navyše aj nahnevaný. Jeho (a zároveň aj Kyleova) mama nás k nemu už viac nechcela pustiť a Jordana (a aj mňa) to prirodzene hnevalo.
"Jordan, môžem sa ťa niečo spýtať?"

Pozrel sa na mňa a prikývol.
"Spýtaj sa na čokoľvek, čo ťa zaujíma. Ale opatrne, som zadaný." zaškeril sa.

No páni! Nie je to Kyleov brat?
Iba som nad tým pokrútila hlavou a prešla k veci.
"Ako je to s vašim otcom?"

Jordan sa posadil normálne dával si s odpoveďou načas.
"Ja vlastne ani neviem. Ešte prednedávnom sme spolu viedli dlhé debaty o futbale a o dievčatách a teraz ani neviem, že vlastne existuje. A mám pocit, že taktiež aj on zabúda, že existujeme."

Jordan si všimol, že sa na neho pozerám, preto som odvrátila zrak.
"Ty také problémy nemáš, čo?" spýtal sa.

"Hah," uchechtla som sa, "ani neviem. S otcom mám normálny vzťach, no kiežby sa to dalo povedať aj o mame."

"Prečo? Urobila ti niečo?"

"No, úplne stačilo to, že umrela."

Jordan sa ihneď začal ospravedlňovať, že to tak nemysel, a že vôbec nevedel, že mama nežije.
Ja som ho začala chlácholiť tým, že sa nič nestalo, že za to on nemôže, a že je to v pohode.
"Vieš čo? Idem si po kávu, zatiaľ stráž vchod." usmiala som sa.

"Layla vážne prepáč."

"To nič Jordan, to nič." znova som sa usmiala, no tentoraz som odišla.
Nemala som v pláne kúpiť si ďalšiu kávu, dnes som ich už mala päť a myslím, že mám v sebe toľko kofeínu, že najbližší mesiac budem bdieť každú noc.
Chcela som sa iba trochu prejsť, pretože mi začali tŕpnuť nohy a od toľkého sedenia som si necítila zadok (nie žeby som inokedy vnímala, že nejaký mám), no popravde, v nemocnici sa nedá poprechádzať. Snažila som sa vyhýbať detskému oddeleniu a našťastie sa mi ho podarilo celkom obísť.

Toto čakanie ma doslova týralo. Nemohla som urobiť absolútne nič, jediné čo som mohla robiť bolo modliť sa. Akurát sa nemodlím. Takže som nemohla robiť nič.

Neviem kadiaľ som som sa prechádzala, no zastala som až pri izbe číslo 543.
Dvere boli otvorené a v izbe nikto nebol. Až na jednu vec.
Na posteli bol rozprestrený zakrvavenú dres s Jaskovým menom.
Zalapala som po dychu a snažila sa odísť z toho miesta, no nedalo sa. Nohy mi oťaželi a mala som pocit, akoby zapustili korene, ktoré sa mi okolo nich ovíjali a siahali až po môj krk, ktorý nekompromisne ovinuli tiež a nedokázala som sa nadýchnuť. Inštinktívne som sa chytila za krk, no žiadne korene som necítila.
"Čo tu robíte, slečna?" ozvalo sa za mnou.

Rýchlo som sa otočila a zbadala som útlu ženu s tak jemným hlasom, že by sa ho ľahko dalo pomýliť s hlasom anjela. Bola to Jackova mama.

Uplakané, zelené oči sa skrívali za rámom okuliarov. Ruky sa jej triasli, preto nervózne držala lem kvietkových šiat.
"Prepáčte mi, ja, ja som sa išla prejsť a dvere boli otvorené, prepáčte mi to." vypadlo zo mňa.
Veľmi som sa snažila neplakať, tak veľmi som sa o to snažila. Žena sa pokúsila o úsmev, no vyzeralo to len ako bolestná grimasa.

"Poznala si ho?" spýtala sa.

Keď som prikývla, z oka sa mi skotúľala slza a zastavila sa až na mojej mikine.
"Je mi to ľúto." šepla som.

Žena pustila lem svojho trička a utrela si slzy.
Z postele zobrala dres a úhľadne ho zložila.
"Lekár vravel, že zomrel na mieste. Vraj netrpel. Vraj, vraj ho to nebolelo."

Už som to dlhšie nedokázala.
"Je mi to ľúto." povedala som znova a znova.
Po lícach mi začali tiecť prúdy sĺz a ja som ich nedokázala zastaviť.
"To je v poriadku. Teraz mu je určite lepšie."

Odišla som presne vtedy, keď žena vyslovila posledné slová. Rozutekala som sa po chodbe a zastavila som sa až na parkovisku. Chcela som kričať a kričať. Chcela som len kričať dokým ma nežačný bolieť hlasivky alebo dokým úplne nestratím hlas. No hlavne som chcela, aby sa toto už nikdy viac nestalo.
Teraz sa ruky triasli aj mne. Nič som kvôli slzám nevidela a mala som pocit, že každú chvílu omdliem.
Oprela som sa o najbližšie auto a predklonila som sa. Pár krát ma naplo, no nič zo mňa nevyšlo, pretože som nič poriadne nejedla.

Vtedy ma niečie ruky chytili za boky a postavili ma na nohy.
Jordan ma držal za ramená a jediné som som mohla urobiť, bolo plakať, preto som plakala.

"Kyle mi prikázal, aby som na teba dával pozor, tak prečo mi sakra zdrháš?!"

Neodpovedala som. Len som plakala.
"Upokoj sa, Layla počuješ?" objal ma okolo pliec a snažil sa ma utíšť, no podarilo sa mu to až po niekoľkých, nekonečne dlhých minútach strávených plakaním.