Oh, Layla!

•14•

• • • Kyle • • •

"Počkaj ma na tribúne." povedal som Layle.

Prikývla a odišla si sadnúť.
Z auta som vytiahol tašku s kopačkami, dresom a uterákom.

Do šatne som prišiel medzi prvými.Mike už sedel na lavičke a nemotorne si zapínal chránič na lakeť.
"Čo tá kočka na tribúne?" spýtal sa.

"Čo s ňou?"

"Je to kus. Ani sa ti nečudujem, že si si vybral práve ju. Aj keď si mohol dať priestor aj nám, menej populárnym." oprel sa o skrinku.

"Nehovor o mne ako o nejakom úchylovi." tresol som skrinkou.

"Ale no tak. Mne klamať nemusíš. Viem, že ju chceš čo najskôr pretiahnuť." nedal si pokoja.

"Mike nie som zvedavý na tvoje perverzné keci. Ak ti vadí, že si si už nejaký ten mesiac-možno dva- nevrzol, skoč do bordelu." šplechol som mu do tváre.

Mike chcel niečo povedať, no vtom sa šatňou ozvala trénerova píšťalka.
"Dnešný tréning vedie Rowell," zahučal, "pretože zajtra hráme dôležitý zápas. Takže verím, že sem zajtra dotrepete svoje arogantné rite a súperom netrhnete tie ich."

"Áno tréner." zvolali sme jednohlasne.

Hodil mi dres kapitána.
"Skús to zajtra neposrať." žmurkol.

Rýchlo som si ho obliekol a utekal som za Laylou.
Keď som ju zbadal, sedel tam aj Corey.

"Páni, v chráničoch vyzeráš perfektne."
zasmiala sa Layla.

"Súhlasím." zasmial sa aj Corey.

Pokrútil som hlavou.
"Veľmi vtipné." povedal som.

"Rowell pohni kostrou!" zahučí tréner.

"Mal by si ísť." povie Layla.

"Ľudia dnes večer je u Pabla nejaký koncert." ozve sa Corey.

"Čo je Pablo?" spýta sa Layla.
(Heeej Mirka! :D)

"Pablo je najlepší bar široko-ďaleko." vysvetlí Corey.

"Ideme tam?" spýtal som sa.

"Že váhaš! Dlho som nebol na koncerte." zajasal Corey.

Layla mlčala.
"Tvoje mlčanie beriem ako súhlas." usmial som sa.

"Fajn Rowell, ale už choď." zasmiala sa.

Prikývol som a rozbehol sa na ihrisko.
"Takže koncert?" Mike nadvihol obočie.

"Ak neprestaneš, jednu ti vrazím." ďalej som pokračoval v behu.

• • • Layla • • •

Počas môjho vysedávania na tribúne som dostala dve esemesky od Jenn.

Layla som okej. Prespala som u "kamaráta".

A neviem kedy sa vrátim:)

To bolo všetko.
Bola som rada, že sa mi ozvala. Aspoň som vedela, že žije.

"Kto je ten chalan s desiatkou na drese?" spýtala som sa.

"To je Mike. Je na tejto škole iba vďaka jeho rodičom." vysvetlil Corey.

"A dvadsať-dvojka?"

"Jack. Ten chalan má asi najkrajšie oči. Škoda, že je v inej lige ako ja."

"Je fakt vysoký."

"Áno, kedysi hrával basketbal." povedal Corey.

"Koľko chalanov na tejto škole je v tvojej lige?"

"Osem, ale pre mňa to nebude nikdy dosť." usmial sa.

Začala som sa hrať s nitkou, ktorá mi trčala zo svetra. Nechcela som ju odtrhnúť, lebo by som si pravdepodobne vypárala celý sveter.

"Ako sa žije v Kanade?" spýtal sa zrazu.

V mojej hlave sa automaticky objavili všetky spomienky na domov. Všetky zážitky, na ktoré stále spomínam.
"Bolo tam úžasne. Nie len kvôli prírode. Ľudia sú úplne iní ako tu."

"Nerozumiem."

Vzdychla som si.
"Sú milí a dobrosrdeční. Na Vianoce sa stretáva celá ulica, všetky deti sa spoločne hrajú a dospelí si prajú všetko dobré."

"To sa tu nestane." zasmial sa.

"Viem. A chýba mi to." priznala som sa.

Corey ma objal okolo pliec.
"Neboj. My sa na Vianoce stretneme. Všetci. Sľubujem." usmial sa.

Vtedy som bola neskutočne rada, že tam bol Corey so mnou. Nemala som v pláne vylievať si svoje srdiečko, ale Coreymu to zjavne nevadilo.

"Mala si tam chlapca?"

Prikývla som.
"Mala, ale akonáhle sa dozvedel, že odchádzam, tiež odomňa odišiel."

"Kriste, mal by som byť ticho!"

Zasmiala som sa.
"Nie Corey. Len sa pýtaj."

"Opíš mi ako vyzeral."

Vzdychla som si.
Nebolo to ťažké, vedela som presne ako vyzeral, ale vždy som zabúdala na drobné detaily. Mal ofinu na pravej alebo ľavej strane? Mal na bunde pripnuté odznaky alebo nie?

"Bol veľmi vysoký. Mal široké plecia a mocné ruky. Tvár mu zdobili drobné pehy a jeho oči mali farbu smaragdu. No jeho vlasy sa opísať nedajú. Na prvý pohľad boli hnedé, no keď na ne svietili slnko, boli ryšavé."

Veľmi ťažko som odolávala pokušeniu zavolať mu. Spýtať sa ako sa má, alebo ako sa mu darí.
Skončili sme spolu, no nikdy nezabudnem sa jeho oči, ktoré sa ponárali do tých mojich. Môj otec ho mal rád. Bral ho ako rovnocenného, aj napriek tomu, že bol mladší takmer o pol generácie.
Na toto sa spomína dobre, no zabúda ťažko. Veľmi ťažko.

Corey ma počúval a ja som pokračovala.
"Taktiež bol športovec. Hral hokej."

"Hokejisti sú sexi." povedal Corey.

"Ani futbalisti nie sú na zahodenie."

"Ak je reč o Kyleovi alebo Jackovi, tak rozhodne nie sú na zahodenie."

Zasmiala som sa.

Celým ihriskom sa ozýval zvuk trénerovej píšťalky a hlasy hráčov. Okrem nás sedeli na tribúne aj iní ľudia. Prevažne dievčatá.
Bolo to divné. Neviem, či tam sedeli iba kvôli tomu, aby sa mali o čom rozprávať s ďaľšími dievčatami, alebo iba preto, že nemali nič na práci.
Avšak, našli si aj také ako ja. Sedeli tam kvôli ich kamarátom, alebo ich priateľom.
Každopádne mi to chichotanie začalo liesť pekne na nervy.

"Corey ako je možné, že to chalanom príde zlaté?" ukázala som na rad heď za nami.

"Nie som si istý čo máš na mysli. To slintanie alebo to chichotanie? Lebo slintanie im rozhodne zlaté nepríde." uškrnul sa.

"Tento raz som myslela to chichotanie. Keby som mala toto," znova som ukázala na seba," počúvať celé rande, asi by som odišla."

Corey sa zasmial.
Vtedy k nám dobehol Kyle. Mokré vlasy sa mu lepili na potom obliate čelo.

"Spomaľ kamarát inak nás obleješ svojou mužnosťou." povedal Corey.

Pár dievčat nad nami vzdychlo, iné sa postavili a odišli.

Kyle si z úst vybral chránič zubov a usmial sa.
Naozaj začínam rozmýšľať o tom, že ten chalan má v hlave špeciálnu časť mozgu, ktorá ovláda iba jeho úsmev.

"Dajte mi ešte minútu na sprchu."

"Počkáme ťa pred šatňou."