Oh, Layla!

•24•

"Nebudem sa na to pozerať." predstierala som, že ma napína len aby som sa nemusela pozerať na prerezanú dážďovku, ktorá ležala na kovovej tácke.

"No tak Layla, veď to nič nie je." Kyle zobral skalpel a začal sa vŕtať v dážďovke.

"Kyle prestaň! Ani trochu ti nevadí, že sme to zviera zabili len aby sme sa v ňom mohli prehrabávať?" spýtam sa ho.

Kyle pokrčil plecami.
"Napadlo mi to. Ale kto vie koľko by tá dážďovka žila. Deň, dva? Aj tak by sa nakoniec stala niekoho obedom."

Nahlas vzdychnem.

"Pozri, nemusíš sa v tom babrať. Urobím to za teba, ale musíš mi pomôcť s týmto." podal mi papier s číslami od jeden do desať.

"Čo s tým mám urobiť?"

"Sem budeš zapisovať všetko čo v tejto dážďovke nájdem." usmial sa.

"Veľa tam toho nebude." zahundrala som.

Posunula som mikroskop bližšie ku Kylovi a začala som zapisovať názvy orgánov, ktoré našiel.
Neustále si musel odhŕňať pramienky vlasov, ktoré mu padali do tváre. Čelusť mal napnutú a na tvári mal sústredený pohľad.

"Prečo si ma obzeráš?" pozrel sa na mňa s ofinou v očiach.

Dotkla som sa pramienkov vlasov a odhrnula som mu ich preč z tváre.
"Rozhodne sa na teba pozerá lepšie ako na toto." prstom som ukázala na zvyšky dážďovky na tácke.

"No, to som rád." zazubil sa.

"Hodina za chvíľku končí." povedal.

"Vďakabohu!"

Zasmial sa.
Všimli ste si niekedy, aký zvonivý je smiech dieťaťa? Presne taký bol aj Kyleov smiech. Mal príjemnú melódiu a strašne ťažko sa dostával preč z vašej hlavy.

Keď sa to tak vezme, Kyle Rowell je jedno veľké prekvapenie.
Spočiatku mi ani nenapadlo myslieť na Kylea ako na potencionálneho priateľa.
Nemôžem však povedať, že som nad tým nikdy nepremýšľala. Nechápte ma zle, je mi fajn, keď som sama, ale Kyle mi dokázal (a to veľa krát), že on za to premýšľanie stojí.

Vtedy zazvonilo.
"Kyle pôjdeš so mnou na obed?"

"Veľmi rád." usmeje sa a zoberie si tašku.

No Kyle stále stojí. Pozerá sa na mňa, ale nohy akoby mu zapustili korene rovno do podlahy na chodbe.
Nakoniec ma proste objal okolo pliec a viedol ma cez dav ľudí do jedálne. Do jedálne plnej ľudí.

Voľný stôl sme našli hneď. Bol presne vedľa stolu populárnych ľudí. Človek by čakal, že takéto skupinkovanie na populárnych a tých ostatných už dávno nie je v móde, ale opak je pravdou.
Neprekvapilo ma, že ľudia volali Kylea ku svojmu stolu. A taktiež ma neprekvapilo, že Kyle všetky ponuky odmietol.

"Čo budeš robiť večer?" spýtal sa Kyle.

"Neviem. Rozhodne neplánujem vymetať žiaden večierok." usmiala som sa.

"Vtom prípade nás čaká maratón Harryho Pottera, ktorý sme minule nemohli uskutočniť." povedal.

Do úst si strčil kus malinového koláču.
"Dobre, ale tentoraz budeme naozaj pozerať."

Kyle sa uškrnul a prikývol.
"Takže? O ôsmej u mňa?" spýtal sa.

"Áno." súhlasila som.

"Vieš, toto je naše prvé oficiálne rande." zasmial sa.

"Nevedela som, že Kyle Rowell rieši takéto maličkosti."

"Nie je to maličkosť. Je to prvý krok k niečomu veľkému."

Ďalej sa napchával koláčom.
"Dobre, tak teda naše prvé oficiálne rande bude skvelé." povedala som a Kyle prosto prikývol.

• • •

Kyle

"Opatrne s tým notebookom!" zakričí Layla.

"Som v pohode." poviem.

Opatrne stúpam po rebríku, ktorý vedie na strechu. V ruke zvieram notebook a nabíjačku.

"Pomôžem ti?" spýtam sa.

"Zober tieto vankúše." Lalyla mi podá dva biele vankúše.
Bojím sa ich položiť na zem, pretože by sa hneď zašpinili.
Layla donesie veľkú modrú deku a položí ju vedľa notebooku a pukancov.
Hodím na ňu vankúše a sadnem si.

"Páni!" povie Layla.

Pozriem sa na oblohu.
Slnko už zapadá, no obloha stále žiari všetkými odtieňmi červenej. Ukazujú sa prvé hviezdy a biely mesiac sa vyníma pomedzi oblaky.

Layla sa potichu zasmeje a sadne si vedľa mňa.
S chuťou sa pustí do jedenia pukabcov, zataľ čo film sa ani poriadne nezačal.
Mala na sebe starú, vyťahanú mikinu s logom newyorkského hokejového týmu a huňaté ponožky. No nikdy nebola krajšia ako teraz.

Úprimne, Layla Parkerová je len prosté dievča, ktoré od nikoho neočakáva príliš veľa. Nerieši čo má oblečené a ani nenosí mejkap. Načo by ho nosila?
Layla je jednoducho človek, do ktorého som sa zamiloval hneď. Nepotreboval som aby ma očarila. Ani aby očarila druhých.

Hlavu má opretú o moje rameno a bez slova pozerá film. Občal sa načiahne po pár pukancov alebo sa zasmeje.
Áno, jej smiech je jedna z mnoha vecí, ktoré na nej milujem.
Keď vidím ako si nohy posúva bližšie k telu, priviniem si ju to silného objatia.
Ruky má teplé a dych sa jej zladil s tým mojim.
Hladím ju po vlasoch a po treťom filme strácam pojem o čase.

"Chcel som to vyskúšať už dávno. Takto sedieť na streche celú noc. Iba tak. A rozprávať sa. Neviem, o čom by sme sa rozprávali, ale rozhovory, ktoré sú neplánované sú tie najlepšie."

Layla mlčí. Iba spokojne odfukuje.

"Layla." šepnem.

Nič.

S hlavou opretou o moje rameno jej oťaželi viečka a pomaly spadla do spánku.
Hrudník sa jej pravidelne dvíhal a jej telo stálo vyžarovalo teplo.
A bolo to teplo, ktoré vás prehreje až ku kosti.

Ako som už povedal, chcel som vyskúšať prenocovať na streche. Ale neurobil by som to s človekom, ktorého nepoznám. Laylu poznám len krátko, no aj napriek tomu mi to nevadí.

S hlavou zaklonenou dozadu, pohľadom smerujúcim ku hviezdam a dievčaťom spiacim v mojom lone som sa cítil ako ešte nikdy predtým.
Mal som pocit, že ju musím ochrániť, no zároveň s ňou musím ísť preč. Preč od všetkých.

Mier na mesiac, povedali mi, keď ho minieš, máš šancu pristáť na hviezde.