Oh, Layla!

•45•

Keď Corey vyslovil tú posratú vetu, bolo mi na zvracanie. Začala sa mi krútiť hlava a ťažko sa mi dýchalo.
Jenn ma chytila za rameno a viedla preč od ostatných. Zastali sme až na dvore, kde som to už nevydržala a vyvrátila som obsah svojho žalúdka do smetného košu. A potom znova.
Vnímala som Jenn a aj to, že sa mi snaží niečo povedať, no nebola som schopná spracovať jej slová, pretože mi hrozne hučalo v hlave.

"Musím," nadýchla som sa," musím ísť za nimi."

Snažila som sa ignorovať fakt, že moje ústa páchnu ako zvratky, a že mám na sebe tepláky a rozťahanú Kyleovu mikinu.
"Dobre." povedala Jenn.

Oprela som sa o lavičku vedľa smetného košu, kde boli moje zvratky a takmer som neverila tomu, čo som počula.
"Pôjdeme za nimi, ale nech ti ani nenapadne sadať za volant."

Prikývla som.
Jenn mi povedala aby som tu počkala a čakala na ňu.
Za ten čas čo bola preč som sa snažila upratať svoje myšlineky. V hlave mi vírilo veľa vecí a ja som ich nedokázala spracovať.
Ako sa to stalo? Čo sa stalo? Žijú ešte vôbec?

Stále sa mi krútila hlava a nemohla som sa poriadne nadýchnuť. Mala som pocit, že mi hrudník podupalo stálo koní.
Mykla som sa, keď mi niečia ruka pristála na pleci.
"Corey ostáva tu. Nezvládol by ak,..." odlmčala sa Jenn.
Prikývla som, pretože som presne vedela, čo chcela povedať.
A je otázne, či to zvládnem ja.

Jenn mala kľúče od Kyleovho Jeepu. Nenamietala som, keď povedala aby som si sadla na miesto spolujazdca. V tej chvíli som sa nevedela sústreniť ani na pravideľné dýchanie, nie to ešte na šoférovanie.
Nemôžem povedať, že cesta bola pokojná. Iba tichá. Dokonca nebolo pustené ani rádio, pretože každú chvíľu opakovali, že autobus s dvadsiatimi žiakmi z Libertskej školy havaroval neďaleko hraníc s New Jersey.
Každou sekundou som sa bála viac a viac.
"Oni to prežili a sú okej, jasné?" prehovorila Jenn.

"Jenn, ale,..."

"Layla! Sú okej! A keď nie tak budú!"

Za ten čas čo som bola v aute mi z oka nevypadla jediná slza. A verte mi, v tej chvíli sa mi chcelo najväčšmi plakať. No moje oči boli suché a ja som bola príliš v šoku na to, aby som plakala.

Pred nemocnicou bolo parkovisko, ktoré bolo preplnené autami patriacimi ľuďom, ktorý prišli kvôli chalanom z tímu. Viem to, pretože takmer každé z nich malo na zadnom skle nálepku Libertskej školy.
Čakárne boli tiež preplnené rodičmi, súrodencami a inými rodinnými príslušníkmi, ktorý plakali alebo sa nervózne prechádzali po chodbe. Niektorí čakali aj vonku, pretože vnútri do nemohli vydržať.
Medzi ľuďmi som zbadala Jordana. Jenn mi povedala aby som išla za ním a ona sa zatiaľ pokúsi nájsť Damienových rodičov.
Ešte stále som nemohla spracovávať čo sa deje okolo mňa. Videla som ľudí, no jediné čo som počula bol ich nárek a nadávky, ktoré boli adresované počasiu.
Iba vtedy som si začala uvedomovať, že príčinou havárie mohol byť šmyk, keďže cesty boli samá kaluž a dážď stále neutíchal.
Jordan sa rozprávala s doktorom v bielom plášti zatiaľ čo som sa tackala jeho smerom. Vyzeraj akoby chcel niekoho zmlátiť. Doktor sa ho snažil všemožne upokojiť, no márne.
"Jordan." vyslovila som jeho meno a on sa otočil mojim smerom.

Kývla som doktorovi, aby odišiel a venoval sa rodičom, ktorí netrpezlivo čakali, aby sa ho spýtali, či je ich syn v poriadku.
Až vtedy, keď som uvidela Jordanove ospalé oči, ktoré sa tak podobali s Kyleovými, jeho rozcuchané vlasy a jeho popraskané pery som sa konečne rozplakala. Tak veľmi mi ho pripomínal. Nemohla som to nijako udržať v sebe, pretože, keď som pomyslela na to, čo všetko sa mu v tom hlúpom autobuse mohlo stať, mala som chuť kričať a utekať preč od všetkých a hlavne od Jordana.
Nechýbalo veľa a od toľkého návalu emócií by som sa tam zložila na zemi, no Jordan ma objal a vtedy už som padnúť na studenú dlážku rozhodne nemohla.
Objal ma a mne bolo ešte horšie, no dúfala som, že to nezistí. Snažila som sa najviac ako som vedela prestať plakať, ale nešlo to. A vôbec tomu nepomáhalo to, že som stála v strede chodby plnej zúfalých rodičov v Jordanovom objatí.
"Jordan povedz mi, že žije. Prosím." povedala som medzi vzlykmi.

Jordan ma odtiahol za roh, kde bolo oveľa tichšie ako v čakárni.
"Doktor mi nevedel povedať čo sa mu stalo. Jediné čo viem je, že stopercentne žije. Okrem dvoch ľudí, čo boli v tom autobude sú všetci nažive." dokončil.

Vtedy sa ma zmocnila ešte väčšia panika, pretože bolo možné, že ten kto to neprežil bol Damien.
"Kto," nadýchla som sa," kto to neprežil?"

Jordan bol chvíľu ako neprítomný. Už-už som sa chystala na neho nakričať, keď vyslovil to meno.
"Jack Maynard." *

Poznala som ho. On pomáhal Kyleovi, keď si vyvrtol členok. Pár krát sme sa stretli pri obede alebo na hodine francúzštiny. Mal malého brata menom Richie.
"Poznala si ho?" spýtal sa ma.

Iba som prikývla, pretože som sa obávala, že môj hlas zlyhá a namiesto hlások zo mňa výjde iba nezrozumiteľný zhluk zvukov.
"Kto ešte?"

"Ešte vodič toho autobusu. Jack sedel hneď za ním, preto toho schytal najviac."

"Čo sa vlastne stalo?" hlas sa mi stále triasol.

"Damienov otec mi povedal, že autobus dostal šmyk a narazil do stromu vedľa cesty. Ľudia, ktorý sedeli vpredu to neprežili."

Dvaja ľudia. Jeden chlapec, ktorý mal pred sebou celý svoj život a jeden chlap, ktorý mal istotne ženu a deti. Obaja sú mŕtvi.
"Pán Rowell?" ozvalo sa za nami.

Obaja sme sa otočili smerom odkiaľ sme počuli hlas. Stál tam doktor, ten istý, čo sa rozprával s Jordanom a koho som poslala preč.
"Stav vášho brata je stabilizovaný a na teraz aj bude. Okrem pár pomliaždenín a pár zlomených rebier nemal žiadne vážnejšie poranenia." povedal priam nadpozemsky pokojným hlasom.

"Smieme ho vidieť?" spytal sa Jordan.

"Samozrejme, no až keď sa zobudí. Dostal dávku sedatív na upokojenie, pretože sa u neho prejavovali príznaky šoku. Musí si odpočinúť, no hneď ako sa zobudí ho môžete navštíviť."

"A čo Damien?"

Doktor očividne vedel o kojo sa jedná, pretože sa mi pozrel priamo do očí a so značnou ľútosťou povedal:
"Práve ho operujú."

*lol práve som zabila Jacka Maynarda (obľúbený jútuber)