Oh, Layla!

•25•

••Kyle••

"Pán Rowell idete neskoro." povedala učiteľka.
Sedela za katedrou a na špičke nosa jej videli okuliare.

"Ja viem." odpovedal som.

"A čo s tým mienite robiť?"

"Asi si kúpim budík." poviem a sadnem si.
Pár ľudí v prvej rade sa zasmeje. Učiteľka radšej nepokračuje iba pokrúti hlavou a posunkom ukáže, aby som si sadol.

"Tak, teraz keď sme kompletní," pozrela sa na mňa," povedzme si niečo o básni, ktorú ste si mali prečítať."

Čítal som tú báseň. Nemôžem povedať, že sa mi páčila, no prečítať som ju musel.
"Pán Rowell, povedzte mi prosím, čo si o nej myslíte." vyvolala ma pani Lancestrová.

Stavím sa s vami o všetky moje peniaze na obed, že ak by som neprišiel neskoro, vyvolala by niekoho iného.
"Môj názor je prostý. Myslím si, že celá báseň je absurdná."

"Môžete mi to vysvetliť?" napravila si okuliare a do ruky si zobrala svoj zošit.

"Je to nezmysel. Zabiť sa kvôli tomu, že ma niekto nemiluje? To je trochu moc, nie?"

Znova si napravila okuliare.
"Ako sa to vezme. Všetci sme ochotní urobiť niečo pre lásku."

"Spáchať samovraždu iba kvôli dievčaťu, ktoré ma nemiluje?" nechápal som.

"Máte dievča pán Rowell?" spýtala sa.

"Nie je to trochu osobná otázka?"

"Osobná ako osobná. Nemusíte odpovedať, ale ak máte, musíte vedieť aké je to niekoho skutočne milovať."

Viem aké to je. Priveľmi dobre to viem.

"Urobili by ste pre ňu to isté?"

Zabil by som sa pre Laylu? Alebo pre hocikoho iného? Čo je to za otázka?
Tá báseň bola o niekom inom, nie o mne a Layle.
"Nemám dvôvod na samovraždu."

"Pán Rowell neverili by ste, ale všetci máme dvôvod na samovraždu." dokončila.

"Ešte niekto sa chce zdôveriť so svojim názorom?"

V triede bolo ticho a ani sa nikto nehlásil. Ja som však mal divný pocit.

"Uvedomujem si, že je to pomerne citlivá téma, no chcem aby ste vedeli, že to nie je tabu. Neustále nás médiá informujú o spáchaných samovraždách. A vo väčšine prípadov sú to mladí ľuďia. Tak ako vy."

Ten divný pocit naberal na intenzite.
Už som to nezvládal. Do uší som si strčil slúchadlá a nastavil som hlasitosť na maximum.
Témy ako samovražda alebo sebapoškodzovanie sú mi nepríjemné. Nikdy som sa nerezal ani nič podobné, ale viem ako sa taký človek cíti.
Nezažil som to priamo, ale s takým človekom som istú dobu môjho života žil.
A najhoršie na tom bolo, že som jej nevedel pomôcť.

Ešte nikdy som si tak veľmi neprial aby konečne zazvonilo. Skenoval som hodiny, ktoré viseli na stene nad dverami a prisahám, že každou ďalšou sekundou to bolo horšie a horšie.

"Nezabudnite si prečítať ďalšiu zbierku poézie od toho istého autora. A najlepšie na tú istú tému." povedala Lancestrová.

"Čože?" vyprskol som.

"Niečo nie je jasné?"

"Chcete nás vystrihať pred niečím ako samovražda, ale na domácu úlohu si máme čítať básne o samovražde?"

Pani Lancestrová si zloží okuliare, ktoré jej večne padajú z nosa a zahľadí na mi do očí.
"Nerozumiem."

"Hah, nabudúce, keď budeme mať prednášku o bezpečnom sexe alebo o tom, prečo je zlé otehotnieť za mlada, nezabudnite nám dať za domácu úlohu prečítať si kamasutru." povedal som.

Pár ľudí (vlastne to urobila iba Slušná Sue) si zakryli ústa. V tom lepšom prípade to povie vedeniu školy. Áno, Kyle Rowell sa nevhodne vyjadruje na hodine literatúry, presnejšie používa slová ako sex, tehotenstvo a kamasutra.
To som celý ja. A celá Slušná Sue (tá prezývka nie je len pre srandu).

"Dobre pán Rowell. Máte pravdu," uznala," takže čo by sme si mali podľa vás prečítať?"

"Neviem." klamal som.

Presne som vedel, čo by sme si všetci mali prečítať, len som to nepovedal.

"Aký máte dôvod na to, aby ste nespáchali samovraždu? Aby ktokoľvek nespáchal samovraždu?"

"Existuje veľa dôvodov prečo žiť." * povedal som.

Lancestrová sa usmiala.
"Dobre teda. Napíšete mi dvojstranovú esej o dôvodoch, prečo nespáchať samovraždu. Máte na to dva týždne." dokončila práve vedy, keď zazvonilo.

Rýchlo som si zbalil veci a snažil som sa čo najrýchlejšie ujsť z triedy. Lancestrová ma však zastavila.

"Kyle, neviem, kto nový sa objavil v tvojom živote, ale mal by si mu za to poďakovať." znova sa usmiala.

"Ja, áno, poďakujem jej." zajachtal som.

"A teraz choď." povedala.

Poslúchol som ju.
A aj keď som sa cítil oveľa lepšie, divný pocit stále nezmizol. Stále tam niekde je. Ale on tam stále aj bude. Môžem ho len potlačiť, no nie zničiť.
Ale ľudia ako Layla ten pocit dokážu potlačiť na minimum.
Vlastne to vie iba Layla.

*citát, ktorý bol použitý je z knihy
Všetky skvelé miesta (Jennifer Niven)
^-^