Oh, Layla!

•26•

Random song v médiách. Znova. ••Milujem ho••

••Kyle••

"Môžem si k tebe sadnúť?" spýta sa Jenn.

Nechápavo sa na ňu pozriem.
"Nikde už voľné nie je."

"Fajn, sadni si." poviem.

Jenn si opatrne sadne. Akoby sa bála, že by som jej niečo urobil.
"Jenn toto musí prestať."

"Čo musí prestať?" do úst si strčila žuvačku s melónovou príchuťou.

"Tvoje správanie voči mne, tvoje neľútostné pohľady, sktrátka všetko."

"No tak moment," otočila sa smerom ku mne," ja som sa tak správať nezačala ako prvá."

Pokrútil som hlavou.
"To, čo som ti kedysi poviedal som nemyslel vážne. Vlastne myslel, ale až potom som si uvedomil, že som bol kretén."

Jenn nadvihla jedno obočie. Prameň kučeravých vlasov si zastrčila za ucho a nedôverčivo sa na mňa pozrela.
"Je mi absolútne ukradnuté čo si mi kedy povedal. Jediná vec, kvôli ktorej som ťa začala nenávidieť, bol tvoj mafiánsky gang."

"Čože?!" vyprskol som.

"Ty, Jordan a vaša hlúpa partia. Či si ty už vôbec nespomínaš?"

Ako by som si to nemohol pamätať.
Kedysi môj vzťah s Jordanom nebol taký aký je dnes. Mali sme spoločných kamarátov, s ktorými sme vychádzali.
Potom však Jordan zistil, že na párty zažije väčšiu zábavu, ak si niečo dá. A nemyslím tým alkohol.
Jordan takto prinútil každého z našej partie fajčiť trávu a brať rôzne drogy.
Najhoršie na tom bolo to, že som nebol výnimkou.

Hneď ako som však zistil, čo mi to spravilo so životom, prestal som.
Prestal som s trávou, prestal som s tvrdým alkoholom, prestan som s drogami a prestal som aj s Jordanom.

V tom období to bolo hrozné. Škola išla na vedľajšiu kolaj, moju rodinu som nechcel vidieť a moji kamaráti sa mi otočili chrbtom.

Bol som agresívny a arogantný. Na týždeň ma vylúčili zo školy a uvedomil som si to až vtedy, keď som prišiel domov s prázdnymi rukami a s pošlapanou dôstojnosťou.

Bolo mi zo seba zle. Robil som všetko preto, aby sa mi vrátil môj starý, ale dobrý život, ktorý som žil predtým.
A verte mi, už nikdy, opakujem nikdy nechcem nič podobné zažiť.

"Jenn viem, že mi ešte dlho veriť nebudeš a nie je mi to jedno, ale to, čo som robil predým, som robil naposledy. Nikdy sa neznížim na takú úroveň ako vtedy." šepol som.

"Je mi to ľúto, ale nemám dôvod veriť ti."

Vzdychol som.
"Naozaj si myslíš, že to chcem s Laylou dosrať? Naozaj si to kurva myslíš?"

Jenn sa zamyslela.

"Layla si ťa nezaslúži." povedala nakoniec.

Dlaňou som si prešiel po vlasoch.
"Myslíš si, že to neviem? Myslíš si, že si dennodenne nenadávam do idiotov, iba kvôli tomu, čo som niekedy urobil?" už som sa viac nedokázal ovládať.

Jenn sa mi pozrela do očí.
"Prepáč Kyle. Prepáč, že som sa ti otočila chrbtom."

Mlčal som.

"Neviem, čím si si prechádzal, ale viem, že by som to zažiť nechcela." sklopila zrak.

Učiteľka zadala prácu, ale nevnímal som ju. Ani Jenn ju nevnímala. Nemal som odvahu prehovoriť. Nevedel som čo povedať.

"Stále si však myslím, že si ťa Layla nezaslúži." nadvihla kútiky úst.

Usmial som sa.
"Ďakujem Jenn."

"Ale varujem ťa, ak jej ublížiš tak,..."

"Jenn, ver mi."

"Dobre." povedala a začala si čítať kapitolu, ktorú nám zadala učiteľka.

Nenávidím sa za to. Za to aký som bol.
Zbabelý sráč.
A pritom jediné čo som chcel, boli priatelia.

• • •

"Dáš si kávu?" spýtala Layla.

Na chrbte mala batoh a zakaždým, keď urobila krok jej batoh nadskočil.

"Vlastne som sa to chcel opýtať ja teba." usmial som sa.

"V meste je jedna skvelá kaviareň," povedala," a takisto by sme mali zájsť za otcom aby ti vybral štychy." dotkla sa môjho obočia, cez ktoré sa tiahla zašitá rana.

Vonku bolo nezvyčajne teplo na to, že bol koniec septembra.
V ruke som držal svoju riflovú bundu a na sebe som mal len čierne tričko.
Jesenné slnko príjemne hrialo a na oblohe nebol ani jeden oblak.

"Dobre, môžme ísť do mesta." povedal som.

Išli sme pešo. Kaviareň bola od školy vzdialená len pár blokov a kľúče od auta som zabudol v izbe, takže prechádzka bola viac než vítaná.
Kráčal som vedľa Layly a nemohol som si nevšimnúť drobných vecí, do ktorých som sa zamiloval.
Jej krok zladený s tým mojím,
jej pehy, ktoré je vidieť iba ak na ňu žiaria slnečné lúče,
jej pohľad, ktorým sa pozerá na veci, ktoré predtým nevidela,
jej krátke vlasy, ktoré jej padajú do tváre, keď sa o ne obtrie vietor,
jej oči, ktoré takmer vždy žiaria radosťou
a jej krása, pri ktorej takmer vždy strácam slová.
Všetky tieto malé, drobné detaily som na nej miloval.

Sú to maličkosti, možno až prehliadnuteľné, no ja si bez nich Laylu neviem predstaviť. Ale úprimne ani nechcem, pretože nechcem vidieť Laylu bez jej maličkostí.