Oh, Layla!

•27•

V kaviarni bolo veľa ľudí. Na prvý pohľad sa vám zdali rovnakí.
Niektorí boli zahĺbení do čítania novín alebo kníh, iní sa venovali svojim telefónom alebo ľuďom, ktorí sedeli vedľa nich.
Každý jeden však skrýval odlišný príbeh.

Chlap v bielej košeli a čiernej kravate čakal na ženu v sivej puzdrovej sukni a s kufríkom v ruke.

Žena s dvomi deťmi jedla jahodový koláč a rozprávala deťom o jej živote.

Starší muž s bielymi vlasmi čítal najnovšie vydanie časopisu
New York Times a pil zelený čaj.

A napokon mladé dievča s krátkymi vlasmi čakalo na svoju nesladenú kávu s mliekom. Pri stole ju čakal vysoký hnedovlasý chlapec s očami rovnakej farby ako najhlbší oceán.

Keď sa ozvalo moje meno, z pultu som si zobrala svoju šálku plnú kávy a sadla som si ku stolu oproti Kylea.
Rukou si opieral bradu o stôl a miešal nápoj, ktorý bol v šálke. Výstrih na čiernom tričku odhaľoval jeho kľúčnu kosť.

"Kyle."

"Hm?" pozral sa na mňa.

"To dievča sa na teba pozerá." prstom som ukázala na dievčatko, ktoré sedelo pri vedľajšom stole.
Pri stole so ženou, ktorá jedla jahodový koláč.

Kyle sa otočil a zbadal to dievčatko.
Dievčatko sa na neho usmialo a odhalilo tak kostrbatý rad mliečnych zubov.
Kyle sa zasmial.
Pri očiach sa mu vytvorili drobné vrásky. Pri tom, ako sa smial krčil nos a jeho jemne kučeravé vlasy mu padali do tváre.

Žena s jahodovým koláčom dohovárala svojej dcére, aby nás neotravovala.
Po pár minútach sa zdvihli a odišli.
Na stole zostal len nedojedený jahodový koláč.

Aj chlap v košeli a kravate už odišiel. A odlišla aj žena s kufríkom.
Šedivý muž s časopisom New York Times sedel na svojom mieste a pil už druhý zelený čaj.

Vonku sa však začalo zmrákať. Jasnú, žiarivú oblohu postupne zahalovali tažké, sivné búrkové mračná.

"Mali by sme ísť." povedal Kyle s pohľadom smerovaných k oblohe.

"Ešte musíme ísť k otcovi." Kyle prikývol a chystal sa na odchod.

Akonáhle Kyle otvoril dvere, ovalil ma teplý, dusný vzduch.
S Kyleovou rukou okolo mojich pliec sme vyšli z kaviarne na ulicu, ktorá vyzerala pochmúrne.

Na prechode pre chodcov svietila červená a autá sa hnali jedno za druhým. Kyle stlačil gombík na stĺpe aby sa rozsvietila zelená.
Keď sa tak stalo, začala som jednou nohou skákať po bielych pruhoch prechodu.
Kyle ma so smiechom nasledoval.
"Si blázon, vieš to?" zakričal.

"Áno, ale iba s tebou." zasmiala som sa.

Na druhej strane prechodu stála malá veterina môjho otca.
Parkovisko bolo takmer prázde, nebyť dvoch áut rôznej farby.
Otvorila som dvere a spolu s Kyleom sme vstúpili dnu. V čakárni sedela staršia pani, ktorá mala v klietke malého zajaca.
Sadli sme si teda na voľnú lavičku a čakali, kým otec skončí s ostatnými.

Kyle však nepatril medzi tých trpezlivých. Pár minút sa hral s gumičkou, ktorú som mala na ruke. Potom si obliekol riflovú bundu a začal si zapínať a odopínať gombíky. Celý ten čas som v sebe dusila smiech, pretože som sa nechcela rozrehotať na celú čakáreň.
Nakoniec sa zažal hrať s mojimi vlasmi.
Zapletal ich a zapletené vrkoče zaplietal do väčších vrkočov.

"Kto ťa to naučil?" spýtala som sa ho.

Pokrčil ramenami.
"Moja mama mávala dlhé vlasy. Rada si ich zapletala do dlhých vrkočov a postupne som sa to naučil." zazubil sa.

Potriasla som hlavou a každý jeden vrkoč sa rozplietol.
"Čo to?!" neveriacky sa na mňa pozrel a ja som sa rozosmiala.

"Layla!" zvolal otec.

Postavila som sa a tuho som ho objala.

"Zdravím." zamával Kyle.

"Prišli ste na výber štychov, však?" spýtal sa otec.

Obaja sme prikývli.
"Dobre. Poďte!" zaviedol nás do ambulancie.
Pripadala som si akoby som tu bola po prvý krát.

"Kyle sadni si na stôl." prikázal mu otec.
Kyle ho poslúchol a sadol si na kovový stôl.

"Tu máš." otec mi podal malé kliešte.

"Načo to je?"

"Na vybratie štychov predsa." otec sa zasmial.

"Počkaj Layla! Nechceš to prenechať odborníkovi? Alebo aspoň doktorovi?" zarazil sa Kyle.

"Nehovor, že sa bojíš."

Kyle zamrzol.
"Neboj sa Kyle. Už som to pár krát robila." povedala som, aj keď to bola lož.

No Kyle bol stále stuhnutý.
Podišla som k nemu a pevne som držala kliešte.
Chytil ma za boky a spýtal sa: "Ty si to ešte nerobila, však?"

Pokrútila som hlavou.
"Neboj sa. Chyť ma za ruku." podala som mu svoju ľavú ruku. Pevne ju stisol a svoju pravú ruku som premiestila k jeho obočiu.
Ani som si nevšimla, že otec odišiel so kancelárie.
Opatrne som kliešťami prestrihla uzlík vytvorený z hrubej nite. Zbytok som som jednoducho vytiahla.

"Hotovo!" zvolala som s niťou medzi mojimi prstami.

"Neviem prečo si si myslel, že to bude bolieť." povedala som.

"Povedzme, že som už niečo podobné zažil a nebolo to dvakrát v pohode." povedal.

"Nevedel som, že spolu chodíte." ozval sa otec.

Rýchlo som pustila Kyleovu ruku a pozrela som sa na otca.
"Nie, my spolu nechodíme." vyhŕkla som.

Kyle sa na mňa spýtavo pozrel.
"No ja, teda my,..." koktala som.

"Zatiaľ. Zatiaľ spolu nechodíme." Kyle usmial.

"Dobre decká, ako poviete." povedak oco.

Bola som mu neskutočne vďačná za to, že sa ďalej nešpáral v tejto trápnej situácií.
A tak isto som rada, že nepanikári. Vlastne, nikdy ani nemal prečo panikáriť. Vždy si s mojimi kamarátmi rozumel a ja som to pokladala za správne.
To asi preto, lebo otec nikdy nestarne. Chcem tým povedať, že aj keď mu už ťahá na päťdesiatku, nikdy som ho nepočula sťažovať si na bolavé kĺby alebo nadávať na mládež.
Oco žil spolu so mnou. A možno by sa zadlo, že vďaka smrti mojej mami zostarol, pravda však bola iná. On nebol ako obyčajní rodičia. Často ma so sebou brával ku kamarátom, kde mi rozprával historky z jeho života. Jeho kamaráti sú starí motorkári, ktorí toho majú veľa prežitého. S ním som prvý krát okúsila alkohol, pretože chcel vidieť moju reakciu. Vlastne sa divím, že ma nenaučil fajčiť.

"Oci, my už musíme ísť. Sme tu pešo a každú chvíľu sa rozprší" povedala som.

"Ďakujeme Tim." Kyle podal otcovi ruku.
Ja som ho objala.
"Majte sa. A Kyle," pozrel sa na neho," dávaj mi na ňu pozor." pobozkal ma na čelo.