Oh, Layla!

•2•

Okrem mňa nemal byť na chodbe nikto.
Samozrejme, v každej škole musia byť ľudia, ktorí porušujú pravidlá.
Niektorí ich porušujú aby boli viac kúl, alebo aby mali viac popularity.
Iní to robia jednoducho z trucu.

Chodbou sa ozývali nechutné mľaskavé zvuky.
Nemusela som sa dvakrát presvedčiť čo- respektíve kto- tie zvuky vydáva.

Vyšla som na chodbu a vtedy som ich uvidela.
Dievča a chlapec.
Stáli pri schodoch. Chlapec bol opretý o stenu a dievča bolo nalepené na ňom. Šmátrala mu rukami po tele a nechutne ho olizovala. Nezdalo sa, že chlapcovi sa to páči.

"Pusti ma!" povedal. Počula som to, aj keď hovoril potichu.

Dievča však neprestalo.
"Ja viem, že to nemyslíš vážne. Chceš ma."

Pár krát mu prešla rukou cez stehno. Keď narazila na rozkrok, spomalila.
Chlapec zaklonil hlavu a otvoril ústa.

Bolo mi to trápne, len tak tam stáť a pozerať sa na nich. Čo som mala urobiť?
Ak by som sa pohla, počuli by ma.

"Ja viem, že to chceš." prihováralo sa mu dievča. Jej hlas bol neuveriteľne slizký a odporný.

Chlapec otvoril oči.
"Nie nechcem!" chytil jej ruku a odtiahol ju preč od svojho rozkroku.
"Nebudem tvoja ďaľšia hračka!" zvýšil hlas.

Páni! Táto škola možno nebude taká dokonalá, ako sa písalo v brožúrke.
Zabudli tam napísať, že sa tu môžu vystkytovať šľapky a štetky všetkých druhov.

Dievča sa zaškerilo. Pomaly rozoplo chlapcovi zips na džínsoch.
Chlapec sa ju snažil odstrčiť.

Dosť! Na toto sa nemienim pozerať.
Chcela som opatrne vycúvať z dverí, no starý prah ma zradil. Stúpla som na parkety a tie nepríjemne nahlas zavŕzgali.

Chlapec okamžite otočil hlavu mojím smerom. Neviem či ma videl, no ja som jeho tvár videla dosť zreteľne.
Jeho modré oči sa do mňa zobodávali ako ostne.

Schmatla som svoj kufor a okamžite som za sebou zatvorila dvere.

Z chodby sa ozývali všetky možné nadávky. Najhoršie na tom bolo, že ich vyslovovalo to dievča.
Skvelé, som tu ani nie hodinu a už som proti sebe stihla poštvať školskú štetku.
No toho chlapca som asi zachránila pred znásilnením.
Môžem si to pridať na zoznam dobrých skutkov.

Bála som sa, že niekto z nich zaklope na dvere. Alebo, že sa nebude obťažovsť klopaním a rovno mi jednu vlepí.
Prečo mám vždy takú smolu?
Ruky sa mi ešte vždy triasli a nemohla som s tým nič robiť.

Vtedy nietko zaklopal.
Stuhla som a moje srdce vynechalo jeden úder.

V zánke zaštrngali kľúče a dvere sa otvorili.
Stálo v nich dievča. No nie tá štetka.

Nízke, tmavšie dievča s bordovým rúžom a úsmevom na perách.
Mala som chuť ju objať. Ale neurobila som tak.
Radšej nie.