Oh, Layla!

•48•

• • Kyle • •

Keď som sa po druhýkrát prebudil, moja mama sedela na kresle. Hlavu mala opretú o operadlo a oči zatvorené.
Nechcel som ju zobudiť, preto som sa opatrne postavil z postele a zamieril do kúpeľne. Takmer som zanadával, keď som spravil prvý krok, pretože jedno zo zlomených rebier sa ohlásilo a poriadne zabolelo. Ako som sa tak pomaly šuchtal do kúpeľne som prišel k zisteniu, že najbližšie mesiace môžem na tréning zabudnúť. A bohužial nie len ja.
Kúpeľna bola skromná, ale bolo mi to jedno, pretože jediné po čom som momentále túžil bolo konečne sa osprchovať a úprimne mi bolo jedno, či sa osprchujem so sprchovým gélom alebo len s mydlom.
Potichu som sa poďakoval vedeniu tejto nemocnice za to, že tečie teplá voda, a že nachystali aj uteráky, pretože som si ten svoj nevybral z tašky.
Od tej nehody som svoje zranenia nevidel, preto som bol v šoku z toho čo vidím. Snažil som sa nemyslieť na to, že tie obrovské modriny na rebrách a na tvári nezmiznú mávnutím čarovného prútika (aj keď som si to veľmi prial).
Avšak, po necelej hodine strávenej v sprche mi bolo jedno, že mám tie sprosté modriny. Aj keď to bol veľmi divný pocit, keď mi horúca voda stekala po fialových miestach na mojom tele.

Medzitým sa zobudila aj mama. Samozrejme, že som sa nevyhol zbytočným otázkam o mojom momentálnom zdravotnom stave a nechutnej nemocničnej strave. V momente, keď som do úst vložil sivú hmotu, ktorá sa mala podovať na jedlo som zobral späť to poďakovanie sa za teplú vodu.
"Obleč si prosím mikinu." povedala mama.

"Prečo?" nechápal som.

"Keď vidím tie modriny,...." nedopovedala.

"Kde je Layla?" spýtal som sa.

Mama na napila vody, ktorú mala vo flaši a bolo jasné, že sa tým chce vyhnúť odpovedi.
"Išla domov. Jordan ju zaviezol, no vrátil sa." povedala nakoniec.

V tej chvíli som sa zdvihol zo stoličky a zamieril som k dverám.
"Kam si myslíš, že ideš Kyle?"

"Nemusíš súhlasiť, ja som presvedčený o tom, že si ho sem nechcela pustiť. Preto idem ja za ním," z postele som eše zobral svoju tašku s vecami," a zaviezie ma aj domov." povedal som a nečakal som na mamine slová, proste som vyšiel.

Na chodbe za vzášal dezinfekčný zápach, ktorý sa bil s vôňou nekvalitnej, automatovej kávy, ktorá bola na malom stolíku oproti dverám. Vlastne jej tam bolo hneď niekoľko. Na stole totiž ležalo šesť prázdnych kávových kelímkov.
Vedel som, že boli Jordanove.
"Kamoško, je z teba troska." ozvalo sa vedľa mňa.

Keď som sa otočil smerom k Jordanovi, uvidel som ho stáť necelých päť metrov odomňa. Opieral sa o bielu stenu a aj napriek tomu, že sa snažil tváriť akoby mu bolo všetko jedno som vedel, že sa chce usmiať. Alebo možno aj zasmiať.
"Také vrúcne privítanie som naozaj nečakal." povedal som.

Jordan sa konečne zasmial a pristúpil ku mne. Najskôr zaváhal, no potom ma potľapkal po chrbte a zobral mi tašku.
"Zbieraš dobré skutky?" spýtal som sa.

"Drž hubu lebo ťa tu nechám." odpovedal.

Možno to vyznie divne, no aj napriek tomu, že vyzeral, že mu je všetko jedno, nebolo. Niečo ho trápilo, no ja som abolútne nevedel čo. A nebudem klamať, hnevalo ma to.
Nechcel som sa ho to však opýtať hneď.

• • Layla • •

Celý tento posratý deň som chodila hore-dole po izbe a neskutočne ma hnevalo to, že som nevedela, čo mám robiť. Ani vlastne neviem, čo je za deň. Sobota? Čo ja viem?!

"Prestaň tu pobehovať, Layla!" ozvala sa Jenn.

Chytila som si spánky, pretože mi v nich začala pulzovať bolesť. Odporná a neznesiteľná bolesť. Miestami som mala pocit, že mi niekto v pravideľných intervaloch udiera do hlavy kladivom. Bum-bum-bum.

"A čo mám akože robiť Jenn?!"

"Tu máš, to by ťa malo ukľudniť." pozrela som sa na Jenninu ruku, v ktorej zvierala krabičku cigariet.
"Nie, nebudem fajčiť."

"Dobre, mne je to jedno." mykla ramenom.

Mala som pocit, že som všetko len zhoršovala. Celé tri dni sa snažím nemyslieť na veci, ktoré by celú túto situáciu zhoršli, no nech robím čo robím, stále sa k nim vraciam.
Od toho momentu, kedy som sa zrútila na parkovisku pred nemocnicou neviem prestať myslieť na to, že som Kyleovi klamala. Možno niekto povie, že to bola dobrá lož, a že to bolo možno správne, no ja si to nemyslím. Ako som mu len mohla klamať o tom, že jeho kamarát žije?
Najhoršie na tom celom klamstve však bolo to, že to zo mňa len tak vyletelo. Akokeby som nemala žiadne zábrany, akoby to bolo správne.

Jordan si z toho ťažkú hlavu nerobil. Vraj mu to povie on, pretože znesie krik a výčitky. A ja nie.

"Jenn idem na vzduch." zamrmlala som.
Z vešiaka som zvesila mikinu a zo stolíka som zobrala mobil.

Keď som vyšla na chodbu, pár ľudí ma pozdravilo. Niežeby ma nejako vykoľajilo, to nie, len si stále neviem zvyknúť na to, že ma zdravia aj ľudia, ktorích nepoznám. Väčšinou sú to ľudia, ktorí sa poznajú s Kyleom a automaticky zdravia aj mňa. No ja ich nepoznám a ani po tom netúžim.
Presne vtedy; keď som zdravila chalana, s ktorým mám spoločnú chémiu mi zavybroval telefón.

Práve vystupujeme z auta, no neteš sa, povedal som mu to.

Zrýchlila som, pretože som sa čo najskôr chcela dostať na parkovisko. Neviem, čo mu Jordan povedal, no aj keby mu to povedal tým najjemnejším spôsobom, určite by ho to rozhodilo. Bože prečo som mu len nepovedala pravdu?

Aj keď som si už myslela, že rýchlejšie utekať neviem, zrýchlila som. Ľudia sa mi uhýbali a ja som bola rada, že som do nich nemusela strkať a potom sa im ospravelňovať.
"Kyle!" zvolala som, keď som ho zbadala.

Jeho zrak sa zo zeme premiestnil na mňa. Najkôr som neverila, že to je on. Vlastne som ho ani poriadne nespoznala.
"Prepáč mi to, Kyle, prosím." znova sa mi oči zaplnili slzami.

Mala som sto chutí ho objať a vybozkávať, no nevedela som, či to práve teraz chce aj on. Bola som pripravená na to, že ma odmietne a povie, že potrebuje čas, no keď sa tak stalo, zasiahlo ma to ako keby do mňa strelil ohnivý šíp. A to priamo do srdca.
Jediné čo urobil bolo, že ma pohľadil po tvári a utrel si slzy. Potom už len odkráčal a mňa nechal s Jordanom.
"Chce to trošku času." povedal Jordan.
V tej chvíli to bolo to najhoršie, čo mohol povedať.