Oh, Layla!

•35•

"Haló! Zem volá Laylu!" Jenn mi rukou zamávala pred očami.

"Prepáč Jenn." povedala som a ďalej som sa vidličkou prehrabávala v mojom tanieri.

Jenn si sadla oproti mne a tiež začala jesť.
"Čo to ješ? Hrozne to smrdí." pokrčila nosom.

Zasmiala som sa.
"Rizoto."

Jenn pokrútila hlavou.
"To rozhodne nie. Viem, ako vonia rizoto, no toto tak rozhldne nevonia."

"Je to rizoto na čínsky spôsob. Kuskus, zelenina a kurací vývar." upresnila som.

"Preboha." pokrútila hlavou.

Tu v jedálni sa naje každý. Aj Jenn. Vždy varia viac jedál, aby vyhoveli aj ľuďom, ktorí nejedia mäso, alebo ľuďom, ktorí majú alergiu na laktózu.
Jenn očividne netrpí alergiou na laktózu, keďže jej hranolky sú poliate tatarkou omáčkou a na tácke v krabičke má čokoládové mlieko.

"Nevedela som, že si vegetariánka." povedala s plnými ústami.

"Nie som. Nevedela by som si predstaviť život bez grilovaných kuracích stehien a bravčového steaku." zasmiala som sa.

"Ahojte!" pozdravil sa Corey.

"Ako je Kyleovi?" spýtal sa.

"Asi dobre." odpoveda som.

Corey sa zamračil.
"Počkaj, asi dobre?"

"Ešte som s ním nebola. Do školy dnes nepríde a včera si na bolesť nesťažoval, takže asi dobre."

Corey prikývol a začal jesť. Bola som rada, že sa už nikto nič nepýtal, pretože som na žiadne otázky som nemala náladu. Včerajšiu noc som nezažmúrila oko ani na dvadsať minút a nie je mi dobre. Ale určite to nie je tým rizotom. To je skvelé. Naozaj skvelé.

Neviem prečo, ale určitým spôsobom ma trápilo to hlúpe Jarné sústredenie. Teda, vlastne nebolo hlúpe, pretože bolo celkom dôležité, no aj tak sa mi to zdalo hlúpe.
Bolo to divné, pretože sa od Kylea (a od celého týmu) očakáva veľa. Myslím, že to čo povedal Kyle o trénerovi nebola pravda. Práve naopak.

"Ehm, ja už musím ísť." povedala som.

"Kam musíš ísť, však len teraz začala prestávka." ozvala sa Jenn.

"Ja viem, ale zabudla som urobiť esej na literatúru, preto si musím vypýtať náhradný termín. Iba teraz som si na to spomenula." nečudujem sa, že mi uverili. Za tie roky, čo som žila doma s otcom som sa od neho naučila celkom dobre klamať. Viem, určite by som sa s tým nemala chváliť a rozhodne by som na to nemala byť hrdá, ale otec to využíval na dobré účely. Najhoršie totiž na jeho práci je hovoriť ľuďom ako veľmi to je so zvieratami zlé. Aj keď to bolo naozaj zlé, nechcel, aby sa strachovali ešte viac.
O mojich účeloch radšej hovoriť nebudem, no nie sú zas až také zlé.

Zvierala som popruhy barohu a čo najrýchlejšie som sa chcela dostať do šatne. Vedela som, že tam nájdem trénera.
Chodby boli teraz preplnené ľuďmi a ja som mala čo robiť, aby som sa nestratila.
Našťastie väčšina z nich mierila do jedálne, alebo von na dvor. Niekoľko chlapcov išlo tým istým smerom ako ja, preto som šatňu našla takmer hneď.

Aj napriek tomu, že šatňa bola plná polonahých chalanov (verte mi, malo sa na čo pozerať), svoj zrak som upieaa zväčša do zeme. Teda do vtedy, kým mi niekto nepoložil ruku na rameno.

"Čo tu sakra robíš?" spýtal sa ma Damien.

"Hľadám trénera." stáli sme vedľa skriniek, ktoré boli oproti sprchám.

"Chceš sa pridať?" spýtal sa ma chalan, ktorý vyšiel zo spŕch a na sebe mal len uterák, ktorý bol omotaný okolo jeho pásu.

Vtom mu však niekto dal poriadne zaucho.
"Ukľudni sa Johnson!" zreval tréner.

"A ty mladá slečna, čo tu dočerta robíš? Toto je chlapčenká šatňa." ulázal na mňa prstom.

"Išla by som do dievčenskej, no tam by som vás asi márne hľadala." odpovedala som.

Damien a pár ľudí, ktorí to počuli sa uchechtli.
"Dobre, čo tu chceš?"

"Chcem sa s vami porozprávať."

Tréner sa zatváril prekvapene.
"Ako chceš. Nech sa páči." otovoril dvere do jeho kancelárie a ja som vstúpila dnu.
Tréner si sadol do otočnej stoličky za stôl a ja som sa posadila oproti neho.

"Tak, o čo ide?" spýtal sa.

Najskôr som váhala, či sa ho to mám vôbec pýtať. Ale, nič za to nedám.
"Ide o Jarné sústredenie," keď som to povedala, znova mal na tvári ten prekvapený výraz," viem, o čo v ňom ide a taktiež viem, že je to pre každého z nich dôležité."

Tréner stále počúval a tak som pokračovala.
"Preto sa chcem spýtať, ako veľmi je to dôležité pre Kylea?"

Tréner spojil ruky a položil ich na stôl. Na krku mu visela píšťalka a stopky.
"Pre Kylea? Pre neho to dôležité nie je." povedal nakoniec.

Zarazila som sa.
"Ako to myslíte, nie je?"

"Nie. Nie je. On už štipendium má. Len o tom ešte nevie. Nikto o tom ešte nevie." povedal.

Ešte stále som tomu nerozumela.
"Ako to?"

"Minulý zápas, prišiel za mnou jeden z porotcov. Zvyknú chodiť aj neohlásene. On a traja ďaľší už štipendium dostali." povedal.

Odrazu som pocítila neuveriteľnú úľavu. Ani neviem prečo som sa o to tak strachovala, hneď bolo predsa jasné, že Kyle to štipendium dostane.
Vtedy som si však na niekoho spomenula.
"A čo Damien? Je medzi nimi aj on?"

"Damien? Aký Damien?"

"Jediný gej v chlapčenskom futbalovom týme." vysvetlila som.

"Počkať, Damien je gej?" nechápal.

Chytila som sa za čelo aby nebolo vidieť, že som niekoĺkokrát pretočila očami.
"Žartujem. Viem, že je gej." zasmial sa.

Pokrútila som hlavou.
"Tak čo? Je medzi nimi?" súrila som.

Tréner pokrútil hlavou.
"Bohužiaľ nie. Ale ničoho sa neboj, na Jarnom sústredení ho dostane." postavil sa a zo stolu zobral nejaké papiere.

"Dobre," odmlčala som sa," ďakujem." postavila som sa na odchod.

"Ale ešte im to nehovor." povedal.

"Dobre." otvorila som dvere a vyšla z kancelárie.

Pozerala som sa do zeme a pokojne som vyšla zo šatne. Musím povedať, že sa kráčalo ľahšie s pocitom, že Kyle sa nemá čoho obávať.
A o Damiena som sa nebála. On to zvládne.

Zamyslene som kráčala ku schodisku, keď ma niečia ruka stiahla pod schodisko.
"Sakra, čo robíš?"