Oh, Layla!

•23•

"Slečna Parkerová?" ozval sa učiteľ.

Prudko som zdvihla hlavu a poobzerala sa po triede.
"Áno?"

"Viete odpovedať na otázku?"

Zostala som ticho. Rýchlo som premýšľala o čom rozprával poslednú pol hodinu.
"Nie som si istá." odpovedala som.

"Ako to, že nie?" začudoval sa.

"Neexistuje jedna správna odpoveď. Každý máme tú svoju správnu."

Pán Dawn si sadol na katedru a poškriabal si bradu.
"A aká je teda vaša správna odpoveď?"

"Myslím si, že niečo ako spriaznená duša neexistuje. Alebo láska na prvý pohľad. Somarina." povedala som nakoniec.

Automaticky som na seba strhla pozornosť celej triedy a bola som nesvoja. Mrvila som sa na stoličke a ľutovala som, že som si ako voliteľný predmet vybrala psychológiu.

"Viete svoje tvrdenie odôvodniť?" nedal mi pokoj. Ale očividne bol rád, že som sa konečne ozvala.

"Jasné. Podľa mňa by sa ľudia nemali riadiť vetou: Začni si s človekom, s ktorým máš veľa spoločného. Protiklady sa priťahujú, a myslím si, že sa do človeka zamilujem tak či tak. Je jedno či obaja chodíme behať, alebo hrať futbal. Jednoducho by sme mali začať spoznávať to, čo máme spoločné až potom, keď zistíme, v čom sme rozdielni." dokončila som.

Páni. Nikdy predtým som so žiadnym učiteľom takto nehovorila. Nikdy predtým som nehovorila pred celou triedou.

"Hovoríte z vlastnej skúsenosti?" ostatní mali oči nalepené na mne a doslova čakali len na to, ako všetkým poviem, že ja a Kyle máme niečo spoločné. Že sme obaja zistili, v čom sme rozdielni.

"Nemyslíte, že je to trochu osobná otázka?"

Dawn sa usmial.
"Slečna Parkerová, psychológia nie je osobná či neosobná. A táto otázka síce bola možbo trochu osobná, ale s určitosťou môžem povedať, že na túto otázku ste priam čakali."

Najhoršie na tom bolo to, že mal pravdu. Do pekla, celý svoj život čakám na otázku týkajúcu sa mňa a niekoho, koho milujem. Koho si vážim. S kým som ochotná spoznávať rozdiely medzi nami.

"Áno, všetko to boli vlastné skúsenosti." vzdychla som si.

Dawn sa znovu usmial. Pôsobil spokojne a vyrovnane s mojou odpoveďou. Vyzeral akoby bol hrdý. Na mňa. Na moju odpoveď. Aj keď vlastne ani neviem prečo by mal byť.
Ľudia zo mňa stále nespúšťali oči, no ja som vnímala iba Dawna.

"Dobre. To je dobre. A čo človek, ktorého miluješ. Alebo, ktorého máš radšej ako ostatných. Verí v lásku na prvý pohľaď?" spýtal sa.

Vtedy som si vlastne uvedomila, že Kyle je ten, ktorého mám radšej, ako ostatných. Samozrejme, že som si to uvedomovala aj predtým, ale teraz to bolo intenzívnejšie. Teraz som mala chuť vybehnúť z triedy a povedať mu to. Alebo to rovno zakričať.
No to je teraz. Potom sa ten pocit stratí. A znova budem mučiť seba a aj jeho, pretože mu to nepoviem.

"Neviem. Myslím si, že je približne na tej istej lodi ako ja. Neverí v hlúpe ľudské pocity ako je,...." zasekla som sa.

Dawn od nadšenia doslova zoskočil z katedry. Pár deciek sa zľaklo, iné ho vôbec nevnímali. Stále však vnímali mňa.

"Iba žeby v ne veril. Kvôli mne. Kvôli tomu, že vedel, že musí spoznať naše rozdiely." dopovedala som.

"Presne! Presne toto som potreboval počuť!" radoval sa Dawn.
"O to na dnešnej hodine išlo. Ľudia sa nemenia. V skutočnosti, ak vám niekto povie, že ste sa zmenili, iba ste sa prestali správať ako chceli oni. A čo sa týka lásky, o to tu vôbec nešlo. Išlo o jednoduché prijatie všetkých pre a proti ohľadom vťahov medzi nami." hovoril a takmer kričal.

Veľa ľudí si začalo niečo zapisovať, no ja som na neho len pozerala a nevedela som z neho odtrhnúť oči.
"Najskôr si myslíme, že ten človek je taký a taký a veríme, že by v niktoré veci nikdy neveril. No postupne doslova dúfame v to, že začne. Že začne veriť v  presný opak toho, v čo sme verili my." dokončil a vtedy zazvonilo.

Ja som však zostala sedieť. V ruke som zvierala ceruzku tak silno až ma boleli hánky. Je to pravda? Naozaj Kyle verí v to, že ho milujem? Alebo v to verím ja? Dúfam v to?

Zobrala som si svoje veci a zamierila na chodbu.
"Slečna Parkerová?" ozval sa Dawn.

"Ďakujem." usmial sa.

Úsmev som mu opätovala, aj keď to bol pomerne nervôzny úsmev.

Našla som svoju skrinku a vymenila som si učebnice. Nemalo zmysel poflakovať sa po škole, keď malo čoskoro zvoniť.
Ďaľšia hodina biológia. S Kylom.
Nikdy som sa na hodinu biológie netešila viac ako teraz. No mala som aj obavy. Samozrejme, že som ich mala. Bez tých to nejde.

Keď mi niekto položil ruku na rameno, akoby tie obavy zmizli. Jednoducho sa vyparili.
"Ahoj." usmial sa.

Nikdy som za toto obyčajné Ahoj nebola vďačnejšia.
A preto som ho objala. Nečakal to, ale ani ho to nezaskočilo. Neodvážila som sa na viac, ale myslím si, že to stačilo. Jemu a aj mne.

"Tuším ti hodiny psychológie len prospievajú." objal ma okolo pliec.

Ani nevieš ako Kyle, ani nevieš ako, pomyslela som si.