Oh, Layla!

•17•

"Kam ideme?" spýtal sa Corey, ktorý sedel za volantom.

"Neviem."

"Prečo nejdeme do školy?"

"Pretože tam je Jenn. A nemám žiadne dezinfekčné spreje ani náplaste." odpovedala som.

"Nič mi nie je, fajn? Poďme do školy." Kyle sa opieral o okno.
V ruke držal zakrvavenú vreckovku.

"Kyle, posledný raz. Krvácaš a do školy nejdeme."

"Preboha nerobte zo mňa mŕtvolu. Nie je to prvý raz čo ma zbili."

Pokrútila som hlavou.
"Corey vieš kde je ten malý Johnsonov park?"

Corey prikývol.
"Skvelé, tak choď tam. A pri zmrzline odboč na Golden Street."

"Jasné." odpovedal.

"Na Golden Street je veterina." povedal Kyle.

"Áno a môj otec."

"Tvoj otec je veterinár?" spýtal sa Kyle.

Prikývla som.

Nebolo veľa hodín, preto som dúfala, že tam ešte otec bude. Vždy tam zostával dlhšie ako mal. Vraj človek nikdy nevie.

Cestou sme boli ticho. Občas bolo počuť len Coreyho tiché spievanie pesničky, ktorá išla práve v rádiu. Kyle mal stále hlavu opretú o okno. Držal ma za ruku. Raz za čas sa na mňa pozrel.

"Tu zastav." prikávala som Coreymu.
Zastali sme pred ambulanciou. Bola otvorená a v okne som zbadala otca.

Vytiahli sme Kyla z auta a podržala som Coreymu dvere.

"Otec? Oci?" zakričala som.

Z kancelárie sa vyrútil môj otec. Mal na sebe klasický biely plášť a na brade rúško.

"Layla!" usmial sa a tuho ma objal.

"Rada ťa vidím oci." usmiala som sa.

"Prečo si tu, v ambulancii?" spýtal sa.

Posunkom som ukázala na Kyla sediaceho v kresle pre čakajúcich.

"Boli sme v jednom podniku a takto to skončilo. Mrzí ma to oci, určite máš veľa práce."

"Nie Layla, nemám. Som rád, že si s ním prišla sem." podišiel ku Kylovi.

"Páni, ten čo ťa zbil musel ovládať pravý hák. A takisto musel mal pekne pomliaždené hánky." obzeral si Kyla.

"Starší brat. A bývalý boxer." sykol Kyle.

"Ty chlapče, máš šťastie, že ťa sem Layla dotiahla. Budem ťa musieť zašiť." potľapkal ho po pleci.

"Ja počkám v aute." povedal Corey.

"Si si istý? V kancelárii mám jedlo a videohry." povedal otec.

"Vieš čo Layla? Možno predsa len zostanem."

Otec sa zasmial.
"Dobre, poďte sem. Ty si sadni na stôl." povedal Kylovi.

"Prosím nehovor mu čo sa naozaj stalo." šepla som Kylovi do ucha.

Nepatrne prikývol.

"Ako sa voláš?" spýtal sa otec.

"Kyle, Kyle Rowell."

"Počkaj, Rowell? Tvoj otec je Marcus?"

Kyle prikývol.
"Poznáte ho?"

Otec sa zasmial.
"Toho čuráka pozná každý."

"Otec!" zahriakla som ho.

"Layla to nič, je to pravda," Kyle sa usmial, "čo vám urobil?"

"Na vysokej mi prebral dievča. Tvoju mamu." povedal.

Zmeravela som. Nikdy sa o tom nezmienil.

"Moja mama rada rozprávala príbehy zo strednej. Takmer v každom spomenula chlapa menom Tim."

"Rád ťa spoznávam Kyle. Som Timothy Parker." otec mu podal ruku.

Celý čas som tam stála ako obarená. Nieleže môj otec kedysi randil s Kyleovou mamou, ale dokonca nemá rád jeho otca. Vôbec mi to však neprišlo divné. Možno spolu budú dobre vychádzať.

"Layla kedy si mi to chcela povedať?" spýtal sa ma Kyle.

Podišla som k nim.
"No vlastne sa toto isté chcem spýtať teba oci."

Otec sa poškriabal po hustom strnisku.
"Nevidel som dôvod ti to hovoriť. Tie časy sú už za mnou."

"Hej nechcem rušiť, ale nenašiel aom videohry." ozval sa Corey.

"Hneď som tu, musím ich ísť pohľadať. Layla zatiaľ mu prosím vyčisti hánky. O zbytok sa postarám." otec sa usmial a odišiel hľadať videohry.

Z presklenenej skrinky som vytiahla bavlnenú handru a namočila som ju do vody.

Opatrne som Kylovi prikladala handru na hánky. Ruky mal teplé a krv bola už zaschnutá.

"Keď som mala čas, chodila som mu sem pomáhať. Najprv mi to nešlo. Nedokázala som sa pozerať na trpiace zvieratá. Potom som však zistila, že tria iba chvíľku, otec sa o nich vždy postaral." odlmčala som sa.

"Tak ako o mňa." dokončila som.

Handrička bola červená a Kyle stále ticho.
"Je mi to ľúto." prehovoril nakoniec.

"Nerozumiem."

"Je mi ľúto toho čo sa stalo s tvojou mamou."

Moje srdce vynechalo úder. Bolo to akoby mi niekto vzal schopnosť dýchať. Hruď sa mi dvíhala, ale kyslík sa do mozgu nedostavil.

"Akože o tom vieš?" môj hlas bol tichý, takmer nečujný.

"Moja mama mi to povedala. A bolo jej to veľmi ľúto." zoskočil zo stola.

"Tak, už to vieš. A vieš aj to, že za to môžem ja." nechcela zom plakať. Znova. No akonáhle som tú vetu vyslovila, z oka mi vypadla jedna slza.

"To je hlúposť! Ty za to nemôžeš." chytil ma za ruku.

Nedokázala som mu odpovedať.

Objal ma. To bolo to jediné čo urobil, no ja som nič viac nepotrebovala. Jeho mocné ruky ma držali pevne a jeho vôňa mi omámila zmysli. Potrebovala som cítiť, že niekomu na mne záleží.

Hlavu som mala zaborenú do jeho hrude a slzy mizli do jeho trička.

"Nemôžeš za to." palcom mi utrel slzu, ktorá zostala na líci.

Naklonil hlavu aby ma mohol pobozkať a vtedy som začula ktory blížiace sa k ambulancii. Rýchlo som sa odtiahla

Kyle pochopil a sadol si naspäť na stôl.

"Tak, ideme šiť." zvolal otec.

Stále som mala v hlave ten pocit, ktorý som pocítila, keď som ho pobozkala. A nechcela som ho odiaľ pustiť.

"Drž sa od neho ďalej Layla." povedala Jenn.