Summer dream

🌴57🌴

Ach... Taeho som poslal za Kookiem, týmpádom sú obaja zaneprádnený, Yoongi baví deti a ja som sám. Čo teraz? Aj keď asi by som mohol ísť za ním... pomoc s tými deťmi by sa mu určite hodila, lebo myslím, že Tae za ním nedôjde do hodiny, nie, že to ešte skôr.

Vyčistil som si ešte zúbky, na raňajky som sa úplne vykašľal a išiel som do miniklubu za Yoongim. Asi bolo dobré, že som prišiel, lebo Yoongi vyzeral ako po výbuchu atómovej bomby pri ňom, tak naštvano vyzeral a naháňal nejaké dieťa.

"Poď sem ty zasoplené malé hovädo!" Zdvihol som obočie a začal som radšej konať skôr ako keby mu niečo urobil. Vbehol som mu do kolečka v ktorom neustále behal a chytil som to dieťa. Pevne som ho objal a chránil ho vlastným telom.

"Kurva Jimin pusti to decko nech mu môžem naložiť na zadok!" Trocha som sa ho bál, ale to dieťa som aj najďalej chránil. "Yoongi upokoj sa áno? Na deti sa musí jemne, aby ťa počúvali." Zúžil oči a pozrel na mňa ako keby som mal byť obeť jeho vraždy ja.

"Jimin okamžite pusti to decko inak zrežem tvoj zadok tiež." Super! Prečo on stráži vôbec deti? To už mohli radšej vybrať nejakého väzňa na jeho pozíciu. "Yoongi upokoj sa ja sa postarám o tie deti." "No to určite nie, lebo ty niesi animátor! Si len posratý Hobiho priateľ, ktorý sa sám správa ako malé decko!"

Tak toto ma zasiahlo, to prehnal! Teraz sa hlavne upokoj Jimin tvoja nová osobnosť nevybuchne a neskočí na Yoongiho, okej? Fajn! Pustil som to dieťa a pristúpil k Yoongimu. "Ublíž mne, ale to dieťa nechaj na pokoji." Povedal som úplne pokojne a pozrel mu do očí.

Vyzeral byť veľmi prekvapený a tiež sa utápal v mojich očiach, rovnako ako ja v tých jeho čiernych plných hnevu. "Neublížim ti, pretože..." "Pretože čo Yoongi?" Nastalo ticho, ale to dieťa, čo som ochránil sa mi nalepilo na nohu a pevne ju objímalo. Bolo to celkom rozkošné, takže som si neodpustil ho pohladkať po vláskoch.

"Vidíš Yoongi? Stačí byť iba milý." Sledoval ma. Ten jeho výraz, ako keby videl ducha, to bolo na nezaplatenie. Čupol som si pred to dieťa a pozrel mu do očí. "Chcel by si si maľovať?" To dieťa pomaly prikývlo, takže som sa zdvihol vzal ho za rúčku a viedol ho k stolu s pastelkami.

Sadol som si za ten stôl aj ja, ale sledoval som Yoongiho, zatiaľ, čo to dieťa si začalo spokojne kresliť. Povdychol si a skúsil to s inými deťmi, bol na nich milý, ako keby mu to stačilo iba ukázať a vedel by všetko. Ach... Yoongi, Yoongi. Keď bol Yoongi v kľude s deťmi, tak som sa mohol aj ja v kľude venovať im.

Dieťa čo si maľovalo som pohladkal po vláskoch a vstal som zo stoličky. Došiel som k Yoongimu, ktorý ukazoval jednému dieťaťu ako správne písať kórejčinu. Bolo to od neho milé. Zrazu na mňa zdvihol zrak a premeral si ma pohľadom. "Čo tak čučíš?" Zvihol som obočie a zakrútil nad ním hlavou.

"Yoongi mohli by sme sa porozprávať na um... súkromnejšiom mieste?" Znova si ma zmeral pohľadom a práve preto som vystrúhal, čo najlrajší úsmev aký som vystrúhať vedel. "Okej, ale nie na dlho. Poviem ti, ale že by som sa radšej porozprával s tamtou stenou." Povedal a ukázal na jednu stenu.

Povdychol som si a snažil som sa upokojiť. Išli sme za dvere miniklubu a mali sme ich pootvorené, keby sa niečo stalo. "O čom si chcel trepať?" Vážne nevie hovoriť trocha... trocha, no milšie? "Chcel som sa porozprávať o Jungkookiem a Taem."

"Stalo sa niečo?" Videl som ten jeho strach o nich, hoci bol asi ten najtrdší kameň, ktorý som kedy videl. "No... nie nestalo, ale..." "Ale čo Jimin?!" Chytil ma za tričko a zovrel ho v pästiach. "Yoongi upokoj sa, dobre?" Zrazu ako keby si uvedomoval, čo robí a vtedy ma pustil. S úľavou som si povdychol.

"Pozri Yoongi... asi ti príde divné, kde teraz sú..." Zaklipkal očami. "Do riti už to nenaťahuj!" "Um... dobre... takže ak ti mám povedať pravdu a ak sú moje odhady správne, tak sa teraz buď hádajú, alebo..." "Alebo čo?!" Preglgol som. Ešte nie som taký, že by som len tak o tom rozprával.

"No... asi... Jungkook a Tae teraz spolu 'spia'." Yoongi zase len zaklipkal očami. "Čo?" Vyzeral vyplašne? Naklonil som hlavu na stranu, zatiaľ čo Yoongi bol mysľou až niekde pod zemou v jadre zeme. "Nie... nie nie nie, to nemôžu, nie bezo mňa." Vyzeral ako keby sa toho bál a mne ho prišlo ľúto.

Vytiahol som z vrecka kľúče od izby a podal mu ich. "Choď za nimi." Yoongi na mňa nechápavo pozrel. "Patríš k nim a mal by si byť teraz s nimi, mal by si ísť, pokiaľ nie je neskoro." Stále na mňa hľadel, úplne omámene. "Choď ja sa o tie deti postarám, milujú ťa, ver mi."

Yoongi si vzal odo mňa kľúče s úplne zatuhnutým výrazom a rozbehol sa preč so slovom 'ďakujem'. Usmial som sa sám pre seba a vošiel som späť za tými škriatkami. Najviac divné mi prišlo ako sa Yoongi správal. Vyzeral ako keby prejavoval city, ako keby ho to malo zraniť, keby pri tom nebol.

Ach... Yoongi, Yoongi a to si so mnou nechcel rozprávať. Teraz mi určite ďakuje aj v duchu, ale zároveň preklína, že som mu to nepovedal skôr. Neviem sám prečo som mu to nepovedal skôr, no keby som vedel ako sa zachová, aký čo i len výraz bude mať, keď mu to poviem, tak by som mu to povedal rozhodne skôr.

S deťmi som problém ani nemal. Maľovali sme kamienky a každý sa zapojil. Vytvárali sme tam rôzne vzory, obrázky, maľby a rôzne šifry. Boli rozkošné a rozhodne ma počúvali viac ako Yoongiho. Keby som tak nad tým uvažoval dlhšie, tak by som určite kľudne mohol byť aj učiteľ v materskej škôlke.

Deti ma poslúchajú, viem sa k ním správať a vedel by som ich toho aj plno o živote a rôznych iných veciach veľa naučiť.