Summer dream

🌴58🌴

Deň bol fakt super celý som ho strávil s deťmi hrali sme kompót, schovávačku a mnohé iné hry, dokonca sme skladali aj origami. Tie labute, ktoré sme urobili ste mali vidieť. Boli tak nádherné, určite jednu podarujem Hobimu možno, že bude na mňa pyšný. Čo mi však bolo jasné je, že čo robí Tae, Jungkook a Yoongi alebo skôr robili, lebo keď som s deťmi skočil ďalšiu hru tak sa už vrátili.

Tae bol celý poznačkovaný znamienkami lásky a tak trocha divne chodil, Yoongi sa usmieval čo bolo dosť divné na jeho pomery a Jungkook ten bol hlavou a mysľou niekde hore v nebi. Tae sa na mňa usmial, pri sadaní si na stoličku sykol ako keby boli na tej stoličke boli ostne. Prišiel som ku nemu a pomohol som si mu sadnúť, vlastne som mu pod zadok dal vankúš, ktorý bol na gauči.

"Oh bože ďakujem za ten vankúš." Usmial som sa a prisadol som si. "Taaaaak aké to bolo?" Podoprel som si rukami hlavu. "Bolo to... úžasne do doby pokiaľ sa ma nesnažili obaja natrhnúť tým že bez dovolenia sa vopchali do mojeho zadku naraz." Pri posledných slovách zvýšil hlas až sa tí dvaja otočili, pozreli na seba a zasmiali sa.

"Ale inak to bolo úžasné! Myslel som si, že to bude viac bolieť, ale oproti tej slasti som úplne na slovo bolesť zabudol. No ale asi ho zase poznám keďže mi natrhli tak trocha zadok." Zasmial som sa a pohladkal ho upokojujúco po ramene. "Prajem ti Tae, aby to prešlo čo najskôr." Usmial sa a prikývol hlavou. "Ďakujem Jimin."

Tae sa obhliadol ako keby neviem a nahol sa ku môjmu uchu. "Jimin?" "Áno?" Pozrel som na neho. "Viem kde je Hobi ak to chceš vedieť, aj keď mi hovoril, že ťa za ním mám poslať až neskôr, ale viem aký si nedočkavý a tak mi napadlo... no... že by si ho chcel vidieť a aj to prekvapenie..."

Usmial som sa zavrel oči a spokojne pokrútil hlavou. "Tae ja to zvládnem, vydržím to už nejako, predsa len do večera nie je až tak ďaleko..." Práve som si to očami kontroloval, keď som zablúdil zrakom ku násteným hodinám. Usmial som sa, lebo v tej izbe strávili tak veľa času a týmpádom ma zamestnávali deti, že som nemal ani pojem o tom koľko času mi už ubehlo.

Bolo okolo piatej... síce mi nikto nepovedal o koľkej bude to prekvapenie, ale tešil som sa, lebo Hobi zároveň vie, že ja veľmi rýchlo a tak isto aj ľahko zaspím, takže tak trochu dúfam, že mu to nebude trvať až tak dlho, to chystanie prekvapenia. Povdychol som si poobzeral sa zaujato okolo seba. Tae stále na mňa pozeral ako keby som mu povedal, že som mimozemšťan, no nevadí.

Prišiel mi jeho výraz vtipný, takže som sa začal smiať ako nejaký idiot smiať na celý miniklub. Už som vám hovoril aké prostredie to je? Vyzerá to zvonku ako Mickeyho klubík z tej rozprávky a vo vnútri je to pokreslené dúhou slniečkom a rôznym počasím. Niekoho by mohli z toho bolieť oči, z tých farieb, ale ja to tu milujem.

V jednom rohu sú skrinky s hračkami a pred nimi stolíky na kreslenie a výrabanie vecí a pred nimi je jeden obrovský koberec pokreslený ako keby tam bolo mesto s cestou, aby sa mohli deti hrať s autíčkami a predstatovať si, že je to reálna cesta. Často sa tam dievčatá hrali počas toho ako som ich strážil tým, že robili mlynské kolá a podobné veci, takže ten pokrovec je fajn.

"Jimin?" Svoju pozornosť som vrátil na Taeho. "Um... áno?" "Nechcem tu sedieť na mojom boľavom zadku... nechceš sa ísť prejsť?" Prečo nejde s Kookiem alebo Yoongim? Akože nie, že by mi to vadilo, ale neviem... "Prečo so mnou?" Tae sa usmial a pozrel smerom k chlapcom, ktorý sedeli v kruhu s deťmi a tlieskali si s nimi do rytmu nejakej pesničky, ktorú práve spievali.

"Už chápem." Usmial som sa tiež a vstal zo stoličky. Predsa ich nebudeme vyrušovať, keď majú obaja tak dobrú náladu a normálne sa bavia s deťmi bez toho, aby ich chceli zabiť, takže to bol vlastne zázrak. Keď som sa postavil pokúsil sa o to aj Tae, ale vyzeral, ako to ani nevedel urobiť. Podal som mu teda ruku a pomohol mu vstať.

"Och bože ďakujem... um... napadlo ma, že či nemáš nejakú hojivú mastičku na zadok..." Pri konci vety sa zasmial a sklopil hanblivo hlavu. "Prepáč nie som na to zvyknutý, celé je to pre mňa novinka no a asi aj pre teba, ale ja neviem... nemáš nejakú od Hobiho?" Záporne som pokrútil hlavou. "Tak nič no poďme sa teda prejsť."

"Um... a kam by si chcel ísť?" Mňa by napadalo príliš veľa možností, ale nechcem Taemu vyberať trasu na prechádzku, keď ma boľavý zadok, neviem koľko toho zvládne. "Proste ma nasleduj a na nič sa nepýtaj dobre?" Zamračil som sa. Ako to myslel? Prečo sa ho nemôžem spýtať na nejaké veci?

"Um... Tae?" "Pšššt!" Zastavil som sa, lebo mi to práve napadlo. On mi chce skaziť prekvapenie? Tae sa otočil a pozrel na mňa. "Ja tam nejdem." Povedal som mu rázne. Od Hobiho milujem prekvapenia a rozhodne si ho nechcem nechať skaziť. "Jimin proste poď za mnou." Chytil ma za ruku a ťahal.

"Nieeeeeee!" Snažil som sa mu vytrhnúť, ale aj napriek tomu ako Tae vyzerá ako slabé krehké stvorenie má dosť silný stisk. "Jimin nevspieraj sa!" "A čo ak budem?" Tae sa naštval a prehodil si ma cez rameno. Wau to to som už vôbec od neho nečakal. Búchal som ho svojími malinkatými pästičkami po chrbte, ale nič to s ním nerobilo.

"Jimin robím len to čo mi kázal Hobi, aby si vedel." Počkať čo, čože?! "Hobi ti kázal ma uniesť?" Tae sa zasmial a pokračoval ďalej v ceste. "Počkaj chvíľu Tae!" Pomrvil som sa na jeho ramene. "Jimin nemrv sa, lebo poviem Hobimu, že si neposlúchal." "Kľudne. Teraz mi hlavne povedz, že ma tam, kde si mal zobrať neberieš skôr, lebo ja fakt nechcem mať zničené prekvapenie." "Sme tu v čas." "Tu?"