Summer dream

🌴65🌴

"Minie~ vieš čo je to kamarát?" Neodpovedal som samozrejme, že viem. "Tvoje mlčanie beriem ako pozitívnu odpoveď." Pff. "A vieš čo je to známi?" O čo sa teraz akože snaží? "Aj toto mlčanie beriem ako pozitívnu odpoveď." Prekrútil som očami. "Fernando je môj... ani neviem ako to nazvať proste vďaka nemu mám zlacnenú taxi službu, len za to že sa s ním bavím a väčšinou ma vždy on niekam vezie keď už idem taxíkom."

A čo ja mám s tým? "Takže to teoreticky dá sa to povedať je iba môj známi." A čo? Aj so známim môže mať pomer. "Poznám ho len z videnia, nikdy v živote sme spoločne nič nepodnikli, len sme išli taxíkom nie to ešte aby ja som bol v jeho alebo on v mojom byte, alebo čo ja viem kde si to ešte domyslíš. Len spolu kecáme a nemôžem za to, že španielčine nerozumieš."

To je síce pravda, ale... "Neveríš mi, že ti hovorím pravdu? Klamal som ti niekedy?" Povdychol som si a otočil sa na neho. "Nie neklamal." Uchcetol sa. "Tak vidíš. Veríš mi že áno?" Nachvíľu som sa zamyslel, ale hneď potom zo mňa vypadla odpoveď. "Verím." Musím mu predsa veriť, keď som s ním mal prvý sex a vyskočil som s ním z lietadla.

"Tak poď ku mne." Zamračil som sa, chvíľu som váhal či sa mu priviniem do otvoreného náručia, ale moja láska k nemu ma premohla a strhla ma ku nemu do náručia. Pevne som sa na neho nacapil a tak som zostal celý zbytok cesty. V jeho teplom náručí, ktorom mi bolo tak príjemne som nakoniec zaspal.

Po trištvrte hodiny som sa zobudil na hladkanie po chrbátiku a šepkanie do ucha nech vstávam. Zívol som si, rozlepil oči a začal sa odliepať od Hobiho, ale on si ma stiahol späť na seba a nejako vystúpil z auta. Prišiel so mnou ku Fernandovi, poďakoval, dal mu peniaze a Fernando sa len pousmial a niečo trepol. Hobi sa pousmial, pohladkal ma po vláskoch a niečo mu odpovedal.

Potom sme sa od auta vzdialili a niekam sme šli, no mňa zaujímalo o čom s Fernandom aspoň teraz hovoril. "O čom ste sa bavili?" Hobi sa pousmial a šiel ďalej. "Len o tebe, Fernando povedal, že si neskutočne rozkošný a že nám to praje." Sčervenal som a zavŕtal som mu hlavičku do hrude. Hobi sa zasmial a capol ma po zadku, pričom som z neho hneď zoskočil.

Sme na letisku plnom ľudí a on ma capne po zadku. Zamračil som sa. Myslím, že to, že som z neho zoskočil bol zámer, lebo divne na nás ľudia pozerali keď ma niesol. Nešli sme však na letisko ale na nejaké parkovisko, kde hľadal autobus. Keď ho našiel, tak bol spokojný, zaklopal vodičovi na okienko a on sa zdvihol z volantu, na ktorom oddychoval.

Ten vodič sa usmial na Hobiho a začal niečo trepať v španielčine, Hobim sa pousmial a na všetko mu prikyvoval potom ukázal na letisko zamával mu a ťahal ma tam. Chytil som ho za ruku a preplietol som si s ním prsty. Hobi sledoval čas na hodínkach zatiaľ čo ja som bol ako stratené kuriatko a obzeral som sa okolo seba ako keby som hľadal mamičku.

Zrazu sme zastavili a Hobi vytiahol zo svojej malej taštičky, ktorú mal prehodenú cez plece tabuľku cestovnej kancelárie, ktorou sme leteli aj my. Otvorili sa dvere a veľká hromada ľudí z Kórei sa valila vonku. Hobi si ma pritiahol bližšie k sebe a ja som sa na neho napučil. Ľudia sa na nás začali tlačiť, ale len určitá časť, keďže nie všetci cestovali rovnakou cestovkou.

Keď boli všetci vonku Hobi začal cúvať, aby vymedzil priestor pre našu cestovku, teda naších ľudí. Hobiho som sa už pustil, lebo sa to tak trocha vyčistilo a obhliadol som sa po ľuďoch. Každý mi prišiel normálny, ale celkom dozadu som nedovidel vďaka mojej výške, takže som nevedel určiť približný počet ľudí.

Hobi pozrel do zadu a keď videl, že zo zadu sa nevalia už žiadny ľudia a dostatočne dlho sme počkali až si všetci zoberú kufre tak začal cúvať. "Dobre sme tu asi všetci môžeme ísť, nasledujte ma." Išiel som rovno vedľa Hobiho, ktorý si ma skontroloval, že či som pri ňom a radšej ma chytil za ruku, aby som sa mu nestratil.

Bolo to tak milé, že si ma stále strážil a nezábudal na mňa aj popri práci. Nahodil som veľký úsmev ako sme pomaly šli ku autobusu a sem tam sa Hobi otočil, aby sa uistil, že všetci ho následujú. Keď sme prišli ku autobusu, tak sme stáli pri dverách, zatiaľ čo ľudia si odkladali kufre do kufra autobusu a potom pomaly nastupovali.

Žiarivo som sa na nich usmieval. Cítil som sa tak zodpovedne, ako keby som bol aj ja delegát a pracoval tu s Hobim. Za sebou som ale počul pre mňa známe hlasy a vtedy mi to došlo, keď som sa až otočil. "Jin?! Joon?!" Hobi sa otočil tiež a pozrel na osoby, na ktoré som skríkol. Samozrejme aj Jin a Joon sa otočili.

Jinovi sa rozžiarili oči a utekal hneď za mnou, zatiaľ čo Joonovi ponechal odovzdávanie kufrov. Ja som utekal za Jinom. Mohlo to vyzerať ako z nejakého filmu. Skočil som na neho a pevne ho objal. Hobi tam iba zamrznuto stál a celé to sledoval. "Preboha Jiminie! Čo to robíš?! Vieš jak si mi chýbal?! Ani si nepísal! Tak sme šli za tebou!"

Bol som ticho len som sa tlačil na Jina. Privrel som oči a vnímal som jeho úžasnú vôňu. Tak mi chýbal. "Minie?" Ozval sa Hobi a vyzeral trocha zmätene, keď som sa na Jina tlačil. "Sekundičku Hobi." Išiel som rýchlo ešte objať Joona, ktorý sa pridal ku Jinovi a potom som sa postavil späť na svoje miesto pri Hobim.

Jinovi zatiaľ, čo som objímal Joona sa začala rozsvecovať žiarovečka v hlave a divne si Hobiho skúmal. Keď som sa vedľa Hobiho postavil tak mu to došlo a prišiel ku nemu bližšie s úženými očami. Sledoval som Jina, čo urobí, keď v tom Hobimu pristála na tvári facka od Jina. Tak toto som nečakal.